Autor Téma: BOPSIKOVE POVIEDKY  (Prečítané 3440 krát)

yoffo

  • Geriatrik
    Zombie
  • Príspevkov: 5580
  • Precceda IT GTX, Klamár és Iňtrigányi U2.
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #40 : 27. Február 2017, 19:56:46 pm »
Theo: Ty kua jenna.....už zase ??? Šag som to uš odmával. :ciel: kua fix.
Že : cit: "straaaašne tipneeee".....kôň. cit.
Ňeskáy veččer idem dať Battery do Káwy a záftra ráno idem do Bazmekcity...iba tak na kawej
a pri tey príležitosci Ťa nak.cenzúra do ryty.Obrazzne. NaoZZAY. :fart:
 :)) :fart: >:D

Bopso, sa ňesser, čag iba Ty víš ako som to myszlel.
Yaszné že Ťa  :-*  yakk quoňa, len PÍŠ.........szmajl čítajúci.

Ťipneyší Vyhráwá..... :D

čoper čoper čoper čoper čoper čoper čoper čoper čoper čoper čoper čoper čoper čoper čoper

NDPČ.....čúl zas budú krytyky......aňi som si ňenahrál a SZTRANO-LA-PITSCH.
Ale asi dóydete gu mne na školenyjé, že yakk To robím.

 :fuck: :D :fuck:



« Last Edit: 27. Február 2017, 20:00:54 pm od yoffo »
M1ZSL/PJ/WD40+/3BEČ.Arktis/Apony/

SS zverejní len blb.....
Kde blb, tam nebezpečno........Jan Werich

theo

  • Cestovateľ
  • Príspevkov: 5789
  • GTX dekhabelizátor bazilikomer preCRÚKač
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #41 : 27. Február 2017, 20:03:04 pm »
yoffo, šak som rád že si to konečníkovo pochopičil, len makaj do zaytra, lebo od sztreddy je pooszt, a to nepijeme až do naď nocci... :biker: :biker: :biker: :biker:

p.s. kopaaaj het /len še3 kholenko/, maaam pampérszky a akcijové vankúše z lidela.  :fart: :fart: :fart: :)) :)) :))
M1 ZSL PJ WD40+ 3Bečiár

sHARk

  • Kofolkár
  • Príspevkov: 1989
  • JACK DANIEL'S CLUB
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #42 : 27. Február 2017, 21:03:50 pm »
lebo od sztreddy je pooszt, a to nepijeme až do naď nocci...

my neznaboži s tým problém nemmáme... Vypálen.  :veget:
(^^^)
M1z vo.

Bopsik

  • Príspevkov: 1983
  • Srandičky, srandičky...
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #43 : 27. Február 2017, 21:18:09 pm »
Kedysi som hrával svatby - zábavy - plesy, šak miestny gitarista, ako viacerí z Vás.
 lojzo
A na druhý deň ráno, keď som sa prebral z mdlôb, som si zapísal dvoma - troma vetami priebeh včerajšej akcie, čo sa na hračke udialo, zaujímavé šplechy, zážitky. Mal som akcie aj očíslované, odátumované, a pripravoval som sa na to, že to raz vydám knižne, lebo každý, kto bol pri muzike, mi dá za pravdu, že zážitky sú tam neskutočné.

škoda že niektoré sú nepublikovateľné, lebo niektorí by sa na mňa pohnevali, a sebe tiež poškodiť nechcem.

Už som aj trochu začal písať, len škoda že tie dialógy časom vybledli.

Tak jednu krátku poviedku som vytiahol, je podľa skutočnej udalosti, naozaj sa mi to stalo, a dokazujem tým, aký som šikovný kutil:
Pat (a kde je Mat?)

Ako som oslepol

Kedysi dávno som mal super auto, Škoda 1000 MB. Bolo výborné, ale malo jednu chybu - bolo staré, hrdzavé. Občas bolo treba na ňom niečo zavariť,
aby z neho neodpadávali kusy plechu.

V jedno sobotné dopoludnie som vyváral vnútorný blatník 2,5-kou rutilovou elektródou pomocou na kolene robenej trafo-zváračky.
Prúd sa na nej reguloval skokovite prepínaním odbočiek primárneho vinutia, takže bolo tažko nastaviť optimálny prúd. Tri veľa, dva málo.
Plech na blatníku už bol taký prehrdzavený, že keď som priložil elektródu, tak horel jak papier.
Samozrejme zvárač potrebuje 3 ruky, jednou držať plech, druhou zváracie kliešte a treťou kuklu, lebo samostvievacie kukly vtedy ešte ešte neboli bežne k dostaniu.
Kým som ten blatník "polepil", poriadne som si nablinkal do očí.

Podvečer sme balili aparatúru: gitary, reprobedne, mikrofóny, stojany, zosilovače, klávesy, bicie nástroje,
lebo sme večer v neďalekej obci Kolonici hrali tanečnú zábavu.
Náš bubeník Lomakin (bol to Rus, mal nemecké meno, býval na Slovensku, tak sme ho prezývali Lomakin) mal z Kolonice manželku Samantu.
Tiež sa nevolala Samanta, ale mala velké kozy jak Sam Fox, preto sme ju tak volali.

Zábava bola skvelá, hralo sa dobre, ale počas hrania ma začali dajako štípať oči. Najprv len trochu, ale potom stále viac a viac.
Nato došla moja manželka Marienka s Vierkou, manželkou šéfa kapely basgitaristu DeFakta.
Manželky za nami na produkciu skoro nikdy nechodili, ale v ten večer sa dali dokopy a došli za nami.
Mne už oči začali masívne slziť, pred očami sa mi kadečo mihalo a len s námahou som ich udržal otvorené, privieralo mi viecka. Sranda už začínala byť vážna.
Občas som videl aj rozpálenú elektródu.

Marienka a ostatní na mňa:
"Čo Ti je? Čo máš s očami?"
Mal som ich príšerne červené, a tiekli mi slzy. Aby som zamaskoval svoj problém, dal som si také frajerské čierne okuliare, akoby ma oslepovali reflektory
Samozrejme, že som vyzeral jak pako, ako o to v tej chvíli nešlo.
Ludia v sále vraveli:
"Pozri na toho gitaristu, jaký spitý, už ani nevidí na struny."

A potom to náhle prišlo.
Oslepol som. Nevidel som absolútne nič. Jednak som nemohol otvorit oči, a ked som aj nejako nasilu otvoril, nič som nevidel, absolútne nič.
Len tmu, jak v solnej bani.
"No, a som v prdeli."
Myslel som si, že je to natrvalo. Keby som teraz povedal, že som vtedy plakal, vôbec by som neklamal, naozaj som plakal.
Jednak od bolesti a jednak zo zúfalstva.
V hlave mi vírili myšlienky:
"No co teraz, co dalej? Koniec, je koniec,... už som skončil, oslepol som."
Bol som zúfalý, nevedel som čo robiť.
Marienka s Vierkou odbehli do Samantinej mamy, bývala v Kolonici, a doniesli mi studenú smotanu. Liali mi ju do očí... Strašne to bolelo, štípalo...

Bolo treba hrať ďalej, zábava v polovici, prestávka už bola príliš dlho.
DeFakto ma nútil zobrať gitaru a hrať. V podstate mi to bolo jedno, či hrám jak Chose Feliciano, alebo sedím v kúte a nariekam.
Aj tak posledná hračka slepého gitaristu, tak čo...
K mikrofónu ma doviedli za ruku, zavesili mi gitaru na plece a:
"Cigán, hraj!"
Predtým som hral podľa zošita, kde som mal texty a akordické značky - také amatérske polonoty, teraz som hral z pamäti.
Aspoň som zistil, že sa to dá. Človek má väčšiu istotu keď má ťahák, a môže hrať aj opitý.
Všelico sa mi v hlave motalo, vírilo, na texty a akordy som ani nemyslel, premietal som si v hlave svoj budúci život slepca.

Asi po dvoch hodinách slepoty, strašnej slepoty, som začínal vidieť nejaké fľaky,slabé obrysy postáv. Už som vedel, že je dobre, že moja slepota začína končiť.
Aké smiešne slovné spojenie: "začína končiť".
Krásny to bol pocit. V tej chvíli som bol ochotný veriť v boha.

Ale oči ma boleli ešte tri dni, rezali, pichali, slzili.

Embéčku pozváral najlepší zvárač-lepič Bopsik.

 autista lojzo lojzo lojzo
« Last Edit: 04. Marec 2017, 16:12:09 pm od maguma »

ahojko

  • Príspevkov: 2479
  • Cruiser-ák
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #44 : 27. Február 2017, 23:16:50 pm »
zvárač-lepič

Jeňu,

  veru nezavidim ti ten zazitok ,..

prave sa ucim 'sam seba' trosku zvarat,

a tak to aj vyzera.. po anglicky "bird shit weld"

(zvar ako vtacie hovna)... Je to sice s Migom,

ale bacha si treba davat .

Otazku k osvetleniu pri tom hodim do "tech window"..

   


 
chuj canackij, zdrhnuty pred bolsevikom, posraty majster sveta

Bopsik

  • Príspevkov: 1983
  • Srandičky, srandičky...
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #45 : 04. Marec 2017, 8:32:35 am »
Zrazili sme chlapa.
 
     Bolo to v jednu sobotu, niekedy okolo roku 1987. Socializmus sa pomaly blížil k víťaznému konečníku, ale málokto to tušil, a nikto nevedel. Mne totiž nešlo do hlavy, že v Sojuze padol bájny socializmus, a u nás stále trvá. Moja intuícia mi nahovárala, že jedného pekného dňa...
     Chodili sme všetci do práce, niektorí len do zamestnania. Tvorili sme HDP, tvárili sme sa že pracujeme, a štát sa tváril, že nás platí. (Táto fráza je požičaná).
      Okrem riadneho zamestnania, sme si poniektorí privyrábali ešte kadejako ináč. Ja som hral. Gitaru. Jednak ma to bavilo, a peňazí nikdy nebolo dosť. Hrávali sme cez víkendy svatby, dedinské zábavy, plesy, čo bolo. Jeden čas sme mali aj stále angažmá vo vinárni, kde sme hrali 4x do týždňa. Uf, to bola drina. Vo vinárni bola fantastická akustika, výborne to tam znelo. Veľkou výhodou bolo, že sme nemuseli nosiť aparatúru hore-dole, boli sme jak "stála expozícia". Bol som notoricky nevyspatý, a vtedy som sa naučil zaspať všade, vo vlaku, vo výťahu, v autobuse, na schôdzi ROH, ... všade.
     Janko, náš šéf. Basgitara, spev, manažér. Janko bol skrachovaná študent konzervatória - trumpetista. Pohádal sa s nejakým učiteľom a zavesil konzervatórium na klinec. Presedlal na automechanika. Hlavné povolanie automechanik. Ako basgitarista nijako nevynikal, ale pekne spieval a mal zmysel pre rytmus. Vedel baviť ľudí, vedel strhnúť publikum, veselá povaha, komediant-bavič, trochu panovačný, sebavedomý a priamy. Ale bol férový, nikdy nikoho nepodrazil, neoklamal.
      Fero - rytmická gitara, spev. Fero mal veľkú zásobu ľudoviek. Výborne spieval a s Jankom tvorili dvaja hlavné spevácke duo. Takmer všetky pesničky spievali oni dvaja, a tvorili tak jadro kapely. Ako gitarista šedý priemer, rytmika mu ale išla celkom slušne. Ale zabávač bol. Stále sme si dievčatá doberali, že Fero je gynekológ, a že ich vyšetrí, niektoré tomu aj uverili, lebo chceli uveriť.
     Tóno - klávesák. Platili sme ho za to aby nespieval. Mal hrubý nemotorný hlas, a akýkoľvek pokus o spev vyznel desivo. Zato klávesák bol výborný. Vyštudovaný konzervant, hlavné povolanie učiteľ na hudobnej škole. Dobre sa s ním kecalo, vedel som s ním viesť rozhovory o kadečom. Mali doma psa Leryho, tak sme ho nejaký čas prezývali Lery.
"Chlááápííí....", vravel hrubým hlasom,"nevolajte ma Lérý, však môj pes sa tak volá", no tak sme s tým prestali, ale pristalo mu to.
     Jančo - bubeník. Naše nešťastie. Všetci bubeníci, ktorých sme kedy mali, boli nešťastie kapely. Ja neverím, že existuje na svete bubeník, ktorý nepije, však aj John Bonham z Led Zepp. sa upil. Aspoň ja som nemal tú česť s bubeníkom abstinentom nikdy hrať. Niekedy, keď sme hrali nejakú bezvýznamnú hračku, vtedy dohral triezvy, ale keď sme sa chceli ukázať, predviesť, urobiť si reklamu, vtedy sa opil a nedohral, ako keby naschvál.
Raz mal vodku vo fľaške od malinovky, a nám nešlo do hlavy kde sa opil, keď sme ho strážili. A on, sviňa, nás vždy dobehol. Mal sotva 50kg, vysoký, ale liter vodky vyžral bez problémov. Pečeň - spaľovňa. Dnes je z neho troska.
     Marienka. Naše slniečko. Marienka, neskôr sa stala Tónovou manželkou, mala chrapľavý hlas jak Drupi. Ale keď spievala, spievala úplne čistým hlasom, prekrásne. Ale hlavne bola veselá, pozitívna. V tom čase, keď s nami spievala, kapela bola na vrchole, všetko šlapalo, všetci sme boli veselí, šťastní. Ani sám neviem prečo, asi prinášala do skupiny pozitívnu energiu. Všetci sme sa snažili, išlo to dajako samo. Toto naše šťastné obdobie netrvalo moc dlho, Tóno sa s ňou oženil a spravil jej päť detí. Zúrili sme, že nám našu Marienku poslal na materskú, škoda. Ale funkcia matky je určite krajšia a lepšia ako funkcia speváčky v dedinskej kapele. Ja som ju mal veľmi rád, platonicky ako kamarátku. Bola to skvelá žena. Neskôr, už kapela neexistovala, som sa dozvedel, že Marienka zomrela na rakovinu hrtana, preto mala taký chrapľavý hlas, a Tóno ostal s piatimi malými deťmi sám. Dozvedel som sa to pol roka po pohrebe, a dodnes sa s tým neviem vyrovnať. Ako môže také skvelé dievča zomrieť?
     No a ja. Najlepší gitarista na svete. Keď som zahral sólo, osemnástky zobliekali nohavičky a podprsenky a hádzali ich ku mne na pódium. No, upresním, až tak to celkom nebolo, a tiež až celkom taký najlepší gitarista som asi nebol. Bol som druhý, hneď po Jimmi Hendrixovi, alebo až tretí, neviem.
Keď sa tak zamyslím dostatočne sebakriticky, asi som bol len bežný dedinský gitarista, ktorý sa pokúšal zahrať niečo viac ako len brnk, brnk, brnk. Bol som však lenivý, necvičil som 15 hodín denne, ale hodne, hodne menej. Vyhral som sa v podstate až vo vinárni, kde sme dusili dookola pesničky do omrzenia.
Dokázal som potom už zahrať ľudovku na prvé počutie, hneď po prvej odpočúvanej slohe. Spieval som falošne. Neviem čím to je, mám pomerne dobrý hudobný hluch (toto nie je preklep), počujem sa že spievam nečisto, ale nedokážem zaspievať úplne kryštálovo. Takže v kapele som spieval len zopár pesničiek, ktoré som ladil, a tretí hlas v ľudovkách. Tam som sa triafal dobre.
 
     No ale k veci. Čo vlastne bolo v sobotu?
     Šli sme hrať do Zboja. To je dedina, úplne na východnom cípe Východného Slovenska. Za ňou je už len Nová Sedlica, najvýchodnejšia dedina, a potom vrch Kremenec, trojbod Slovensko – Ukrajina – Poľsko, vyhľadávaný turistický kopec. Hanba mi – nebol som tam. Náš obvyklý kamión, Jančova dodávka Žuk bol nepojazdný. Dačo sa mu popsulo, nemali sme teda dopravu. Jančov Žuk, dodávka Poľskej výroby, to bol výborný stroj. Mal tri rýchlosti s kvaltpáklou na volante, radiálne pneumatiky, žral veľa benzínu – cez 10 litrov, ale šlapal.
Raz som dokonca radil rýchlosti ja, lebo Janča bolela ruka.
„Jano, ty budeš radiť, a ja budem šoférovať a pedálovať“, vravel Jančo
Celkom nám to šlo, Janča bolela ruka, ale spojka, brzda, plyn a volant zvládal.
Len občas zakričal:
„Dvojka“
Ja som radil.
„Trojka“
Zase.
Boli sme zohratý šoférsky tím, navyše to bola sranda. Šoférovať som nechcel, lebo potom by Jančo mohol piť.

     Ale v tú sobotu Janko, šéf pojednal na dopravu Mira s Aviou. Bola to obrovská Avia. Myslím A30. Oproti Jančovému Žuku bola jak vzducholoď. Ani sme nemuseli rozmýšľať jak poukladáme bedne, bubny, gitary a stojany, miesta bolo aj nazvyš. Nahádzali sme to dnu a išlo sa.
     Začalo sa už pomaly stmievať, Miro zapol svetlá.
V kabíne sedel Miro – vodič, Janko, Fero a Ja. Ostatní boli dnu, medzi bedňami a bubnami, v ložnej časti skriňovej Avie.
​Prešli sme cca 7 km, boli sme v Stakčíne a svetlá z ničoho nič zhasli.
„Blbne mi elektrika“, s chladnou hlavou zahlásil Miro.
Zastali sme a Janko, automechanik, sa trochu hrabal v kábloch. Pochopil však, že to na ulici nespraví, tak sme šli ďalej. Avia ide na naftu, teda nepotrebuje do sviečok iskru (lebo ich nemá), a čerpadlo ide asi od motora, neviem presne ako to je, proste Avia ide aj bez elektriky.
     Miro vybral baterku, ručné svietidlo, z palubnej skrinky, dal ju Ferovi do ruky a vraví:
„Svieť!“
     Fero svietil cez okno na cestu tou plesnivkou, ale bolo to ešte horšie. Svetlo z baterky sa odrážalo od čelného skla späť a oslepovalo nás. Na cestu ani nedosvietilo. Fero ešte vystrčil baterku cez bočné okno von a svietil priamo, ale aj toto bolo nanič. Mesiac však svietil dosť silno, bola jasná noc, takže na cestu bolo vidno celkom dobre.
     Aviu nebolo kedy seriózne opravovať, aj tak sme už dosť meškali. Zábava za chvíľu začínala, a nám bolo treba rozložiť aparatúru, naladiť nástroje, pripraviť svetlá. Tak sme pokračovali potme.
     Sem – tam Mira zatiahlo ku krajnici, ale cesta bola svetlejšia ako krajnica, tak sa išlo po strede cesty, po svetlom páse. Horšie to bolo, keď sme vošli do lesa, kde stromy zakrývali oblohu. Miro ešte spomalil a išiel „popamäti“. No, nebola to sranda, každú chvíľu sme mali jednu stranu na krajnici. Aj som mal trochu strach.
„Chlapi, doboha, šak sa vysypeme“ povedal som.
„Neboj sa, dajako dojdeme“ ktosi mi odpovedal.
Chvíľami to bolo smiešne, chvíľami strašné.
„Na jaku Máriu som sa ja tu trepal“ zašomral som si popod fúzy, vtedy som nosil fúziky, také riedke, nesmel som ani do prievanu, aby mi ich nestrhlo.
„Bolo mne toto treba?“ pokračoval som. Nikto ma však nepočul, nikto ma ani nepočúval. A ani som to nikomu nechcel povedať, len sám sebe som to hundral.
      Už sme boli v Uliči, šli sme ďalej, vošli sme do Ulič-Krivého. Miro šiel asi 60 – 70 km/h. Dosť rýchlo na tú tmu, ale do Zboja je zo Sniny ďaleko, šli sme neskoro, tak Miro hnal. Vtom sa čosi mihlo na ceste. Miro prudko stočil volant, ozval sa taký slabučký tupý úder.
„Boha Krista“ zakričal Miro,
„Zrazil som chlapa, kurváááá, kurváááá, čo teraz?“
Nenarazil do neho čelom, ani nevedel do koho, musel ho len bokom skrine drcnúť, určite mu nič nespravil. Miro spomalil a chcel zastaviť.
„Nezastavuj, do piči, utekaj ďalej“ vyšlo zo mňa.
Ani neviem prečo som to povedal. Ale napadlo ma, že svetlá nejdú, prúser. Dnes by som to určite nepovedal, isto by sme zastali. Nikto nás nevidel, možno sa ani nič nestalo, však ani náraz nebol, len taký slabučký ťuk.
Polovica kabíny radila zastaviť, polovica pokračovať. Kým sme sa rozhodli čo spraviť, boli sme už za dedinou. Tí čo boli dnu v ložnej časti avie ani netušili, že sa niečo deje. V kabíne sme všetci sme stíchli, Miro sa začal triasť, aj nálada nás prešla. Nevedeli sme čo sa stalo, nevedeli sme čo bude. Možno sme prešli len psa, možno to bol len tieň, klamali sme sami seba. Dohodli sme sa, že nikto nič nevidel, nič sa nestalo, nikto nič nevie, ideme na zábavu a hotovo.

     Rozbalili sme nástroje, poskladali bedne. Asi za hodinu prišli policajti. Motali sa po parkovisku, obzerali autá.
„Chlapi, dakto prešiel chlapa, neviete o tom dačo?“ pýtali sa nás.
„Nie, nič sme nevideli. A čo sa stalo?“, robili sme blbých.
Policajti sa ešte trochu pomotali, posvietili baterkami, ale zjavne nič nenašli, nič sa nedozvedeli, tak išli preč.
Som si istý, že vedeli o našej Avii, že vedeli, alebo aspoň tušili, že v tom máme prsty, ale nemali sa čoho chytiť. Naše vystrašené ksichty nič nadokazovali.
     Zábavu sme dohrali normálne, ale nebolo nám všetko jedno. Nám síce nič nehrozilo, len vypočúvanie, ale možno aj spoluvinu by nám prišili. Najväčšie nervy mal Miro, šofér, chudák, isto oľutoval tie dve stovky, čo dostane za dopravu. Za tie nervy to nestálo.
     Domov sme šli v nedeľu nad ránom. Brieždilo sa, svetlá na Avii samé od seba naskočili, načo teraz? Do riti, už ich teraz nebolo treba. Povinné svietenie ešte nebolo a na cestu už bolo vidno krásne, však bolo ráno. Nedeľa ráno, po ceste ani autá nechodili. Len jedna Avia, modrá skriňovka A30, také smutné auto s blbou elektrikou. Taká to bola smutná hračka, ani sme nič nepili.
     V pondelok sme sa dopátrali, že do Sninskej nemocnice doviezli z Uliča-Krivého miestneho opilca. Spadol do šancu, a trochu bol odretý. Tvrdil, že ho tam zhodilo veľké nákladné auto bez svetiel, ale si myslím, že mu nikto neveril. V podstate sa mu nič nestalo, len mal čosi udreté. V nemocnici bol na pozorovanie do pondelka, pretriezvel, neumrel, pustili ho v pondelok domov.
     Myslím si skromne, že sme mali prinajlepšom veľké šťastie. Keby sme chlapa chytili čelne a nie bokom skrine, asi by sme poniektorí tvrdli v base. Uff, to bol smutný príbeh.

     Aké z toho plynie mravné ponaučenie? Nechoď v noci s Aviou na zábavu, keď máš pokazené svetlá.

 :(
« Last Edit: 04. Marec 2017, 16:10:40 pm od maguma »

Bopsik

  • Príspevkov: 1983
  • Srandičky, srandičky...
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #46 : 06. Marec 2017, 8:13:08 am »
Keďže nikto nenamieta nič proti mojim literárnym zbesilým výlevom, predostrem aj niečo z insitnej maľby, či kresby... Objavil som čaro iPod tabletovej grafiky, dá sa kresliť, či maľovať kdekoľvek, na lavičke v parku, v posteli medzi perinami, vo vlaku, v hypermarkete, v krčme, všade kde máš chvíľu času.
Nie je treba olejové farby (strašne sa s tým našpiní, a nejde to dole), stojany, štetce, palety, oleje, rýchle to schne, nesmrdí. Stačí prst a 9" tablet. Lepší by bol 12", ale nevojde do kabely, a namiesto prsta stylus (už ho vezie kuriér). Idem si ho vytlačiť a zarámovať. Makal som na ňom asi 3 týždne. Možno sa Vám bude páčiť:

ipap

  • Hosť
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #47 : 06. Marec 2017, 9:46:29 am »
 [good]  Fíha, fakt dobréééé! To robíš aj filmové plagáty?  :beer:

sHARk

  • Kofolkár
  • Príspevkov: 1989
  • JACK DANIEL'S CLUB
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #48 : 06. Marec 2017, 9:50:50 am »
Pane... klobúk dole!
(^^^)
M1z vo.

apa

  • Skútrista
  • Príspevkov: 2087
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #49 : 06. Marec 2017, 10:46:06 am »
Bopsik to je überfasza  [good]
Všade doma, dobre najlepšie.

Maly lapaj

  • Príspevkov: 803
  • babetťák
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #50 : 06. Marec 2017, 10:56:20 am »
Bopsik  [good]
žuj a nechaj žuť

Hog

  • Hosť
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #51 : 06. Marec 2017, 11:20:56 am »

 No teda Jano,

     z Tebe by mohlo být něco  v e l k ý h o !  Ale nic  m a l ý h o  Tě nesmí sežrat !    Opravdu jsi "zanedbaný"  talent! [good]

                                                                                                                                              :czflag: :biker:

Bopsik

  • Príspevkov: 1983
  • Srandičky, srandičky...
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #52 : 06. Marec 2017, 12:20:17 pm »
HOG-u,
velkýho mám akorát břicho, pinďoura spíš malýho...

Moja kariéra je Výrobca riadiacich rozvádzačov pre tlakové lejacie stroje. Toto ma živí, a dobre, a toto robím fakt dobre (si fandím, aspoň sa snažím, a zákazníci sú spokojní)

A tie ostatné srandičky: motorka, písanie, maľba, fotografia, gitara, drevorezba, filozofovanie pri pive - to je len zábava na amatérskej úrovni. Ale človeka poteší, že sa to niekomu páči...
 :)

ahojko

  • Príspevkov: 2479
  • Cruiser-ák
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #53 : 06. Marec 2017, 13:08:56 pm »

Bopsik,

     aj tej skromnosti mas tusim aj nazvys!!

 [good] [good] [good].............................  :salute:
chuj canackij, zdrhnuty pred bolsevikom, posraty majster sveta

Bopsik

  • Príspevkov: 1983
  • Srandičky, srandičky...
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #54 : 06. Marec 2017, 13:29:22 pm »
Prílišné sebavedomie nie je na mieste.

Keď sa s niečim pochválim, hneď ma všetci odhalia, hehe, a potom som všetkým na smiech.
Jeden tu taký je, čo všade bol, všetko videl a všetkovie, všakáno - hm, hm, mh...

 :P

V živote som odpozoroval jednu zaujímavú vec:

Akákoľvek zábava, činnosť, prináša najväčšie uspokojenie, keď sa jej aktívne zúčastním.

Uvediem lopatistické príklady:

1. Počúvať dobrú muziku je super, ale hrať, hoci nekvalitnú a amatérsku je ešte lepší super.
2. Pozerať v TV silvestrovskú zábavu je zábava, ale byť tam a baviť sa, je lepšie
3. Pozerať porno je vzrušujúce, ale zatrtkať si je oveľa lepší zážitok, ... ta ne?
Smajlík REANAULT
 :banan:
« Last Edit: 06. Marec 2017, 13:30:57 pm od Bopsik »

ahojko

  • Príspevkov: 2479
  • Cruiser-ák
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #55 : 06. Marec 2017, 13:38:45 pm »
Bopsik,

     plne s tebou suhlasim...

 Nejak si sa rozbehol.

       Nech ti to dlho vydrzii!!!
chuj canackij, zdrhnuty pred bolsevikom, posraty majster sveta

Bopsik

  • Príspevkov: 1983
  • Srandičky, srandičky...
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #56 : 06. Marec 2017, 15:14:37 pm »
Áno,
niekedy je etapa, že od nudy a lenivosti by som zomrel, vtedy je to na kravatu, Deep. Ale teraz, chvála bohu otcu, mám aktívne obdobie, plné chuti do života, večer padám od únavy...
 :)

maguma

  • Administrator
  • Príspevkov: 2262
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #57 : 06. Marec 2017, 21:15:04 pm »
Vážené GTX, po dnešnom dni navrhujem udeliť Bopsikovi umelecký titul aký ešte GTX nemá vo svojom portfóliu titulov. Bopsik si to zaslúži za svoje umelecké prejavy, či už písané, kreslené alebo maľované. Preto mu navrhujem udeliť titul ZSL MRH ART GTX  Bopsik CSM. V plnom znení sa to píše takto Zaslúžilá Mááárha Artis GTX Bopsik Celkom Slušný Maliar. Výnimku pre titul zaslúžilá mááárha som mu udelil ja a to aj napriek tomu, že nebol na Marhááááte, za svoje tu uverejnené diela si to plne zaslúži. Hlasovanie o udelení titulu prebehne na zasadaní GTX na Motosalóne v piatok o 12:00 zulu v miestno bufete, do skončenia hlasovania je Bopsik kandidátom na tento titul. Howgh :salute:

P.S. Tam pouvažujeme nad podobným umeleckým titulom pre nášho ďalšieho maliara - sdedka, to je tiež maliar par excellence, chyba je, že pracuje v utajení a teda by sme ho mali medzi sebou trochu zviditeľniť :salute:
« Last Edit: 06. Marec 2017, 21:22:53 pm od maguma »

Bopsik

  • Príspevkov: 1983
  • Srandičky, srandičky...
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #58 : 06. Marec 2017, 21:27:53 pm »
Ja by som veľmi rád videl nejaké Sdedkove práce. Vilo, keď si u neho bol, mohol si vybrať fotoaparát a niečo "stiahnúť".

maguma

  • Administrator
  • Príspevkov: 2262
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #59 : 06. Marec 2017, 21:56:25 pm »
Nieco mam, len to musim pohladat