Autor Téma: BOPSIKOVE POVIEDKY  (Prečítané 3971 krát)

PaloN

  • Príspevkov: 88
  • bajpasáčik
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #20 : 07. Február 2017, 11:28:22 am »
Bopsooo, daj čo máš,.. vykukne jarné slniečko, vykluje sa aj veselejšia tématika!

ipap

  • Hosť
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #21 : 07. Február 2017, 11:41:08 am »
 >:D Palo, Bopsik píše už dlhé roky, prežil už veľa príchodov jari.
Napriek tomu moc veselých historiek som od neho nečítal.
Nakoľko je ťažký filozof-melancholik, veľkú šancu ani v budúcnosti nevidím na nejaké hurónske smiechy.
Najveselšia historka od neho je asi tá Babetta...
Aj to tšak s plným vagónom jemu vlastnej sebairónie.  >:D
Bopsik, šak daj Babettu, nech už toľko neplačeme.  :beer:

Bopsik

  • Príspevkov: 2061
  • Srandičky, srandičky...
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #22 : 07. Február 2017, 18:30:28 pm »
nedeľa, 24. novembra 2013

Ako som v zime prestal jazdiť na babete

     Bolo to kedysi v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Bol som mladý inžinier, elektrotechnik, zamestnanec veľkého podniku v malom meste. Konkrétne Vihorlat, národný podnik, Snina. Robil som projektanta elektro na strojoch, ktoré sme vyvíjali.
     Býval som v paneláku s manželkou a dvoma malými chlapcami, dcéra ešte nebola na svete, ešte sa len plánovala. Život bol v podstate nalinajkovaný na desiatky rokov dopredu, nebolo o čom špekulovať. Ráno do práce, poobede z práce, doma pomôcť manželke s domácnosťou, cez víkend nejaká robota, zábava a tak dookola.
     Pešo som mal do práce cca 15 minút po bránu, a z brány na tepláreň, kde som chvíľu pracoval, ešte ďalších 15 minút. Bola to skoro hodina denne, za každého počasia. Strata času, potreboval som to nejako skrátiť. Neskôr som jazdil na bicykli, ale ani to nebolo ono.

     Kúpil som si od ruky babetu, dvojrýchlostnú. Peňazí nazvyš určite nebolo, ale na babetu som naškrabal. Bola to radosť. Vozil som sa ako malý Janko, a tešil sa z každej zákruty. Len ma sralo, že to išlo dosť pomaly, stále som študoval ako zvýšiť výkon. Dokonca som špekuloval, že tam dám motor z 250-tky. Policajti by si možno nevšimli a STK ešte neexistovalo, dokonca ani prilbu nebolo treba. Všetko ale ostalo len v rovine špekulácií, nebolo času, neboli peniaze, nebola dielňa, len som tak sníval. Dnes už by som to vedel spraviť. Veľkú motorku som kúpiť nemohol, mal som vodičák iba B a M.
     V lete super, za dažďa mierneho sa dalo, ale prišla zima. Čo teraz? Skúšal som ako ďalej. Zistil som, že pri tej závratnej rýchlosti, keď som mal rukavice, šál, dobrú vetrovku a čiapku s brmbolcom, dalo sa tie 4 km prejsť aj na babete, bez výraznej straty telesnej teploty. Zas to nebolo na druhý koniec okresu, ale len v areáli mesta. Kým som začal pociťovať zimu, už som bol na mieste. A keď bola veľmi tuhá zima, ubral som rýchlosť ešte na polovicu a tak sa jazdiť dalo.
     Horšie to však bolo na ceste. Pred križovatkou autá intenzívne brzdili, brzdami, nohami, očami, a aj tak zastavili až v polovici križovatky. ABS fungovalo vtedy len prerušovaným šliapaním na brzdový pedál. Sneh bol preto pred križovatkou vyblýskaný do zrkadlového ľadu, a niekedy to nebolo ani posypané. Vtedy bolo treba spustiť nohy na cestu a šmýkať nohy po zemi, a vytvoriť tak kontakt v štyroch bodoch, ako na bicykli s pomocnými kolieskami. Dosiahol som tak relatívne uspokojivú stabilitu, i keď nie vždy to bolo postačujúce.

     Jedného dňa, na ceste domov z práce, som sa blížil po zľadovatelej ceste ku križovatke. Križoval mi cestu obrovský náklaďák, Tatra 138, plne naložený čímsi, asi štrkom, neviem. Vtom sa moja stabilita nejakou nedefinovanou silou narušila, babeta spodo mňa ušla, padla na zem, a ja som ostal na štyroch, s vyvalenými očami, ako hladný pes. Tatra sa rútila rovno na mňa. Čo teraz? Rozmýšľam:
“Vstanem a rýchlo utečiem spod Tatry…”
“Ale ako?”
Vstať nešlo, bolo strašne klzko, a ak by som aj vstal, nestihol by som spod Tatry ujsť, a možno by som sa šmykol nazad, no čo teraz.”
“Asi ujdem po štyroch…”
V tej rýchlosti môj počítačový mozog vyhodnotil, že najlepšia varianta je, odpratať sa z cesty po štyroch, ako Dunčo. Začal som hrabať rukami a nohami a utekať po štyroch preč z cesty.
     No muselo to byť komické, lebo šofér Tatry pustil volant a rehotal sa jak pako, namiesto toho, aby brzdil, alebo stočil volant. On sa len rehotal, a pozeral, ako po štyroch leziem po zľadovatelej ceste. A ani nezastal, debil jeden…
     Keď som bol z dosahu jeho kolies, aj som si vydýchol. Ešte som sa obzeral, že kto ma videl, ale nebolo tam moc ľudí, tak môj zvierací beh našťastie nebol odmenený hurónskym smiechom.
     Ale zážitok to bol perfektný…

            Po niekoľkých dňoch, už som aj pozabudol na štvornohý únik spod Tatry, som zase šiel z teplárne domov - na babete. Cesta bola extrémne šmykľavá, použil som zase nohy ako pomocné kolieska. Vo Vihorlate vtedy pracovalo asi 5000 zamestnancov, a keď zahúkala siréna o 14:30, hlavný roj zamestnancov z rannej smeny sa hrnul masovo k východu. Chodník bol plný, možno päťstup, odhadujem reálne cca 300 až 500 ľudí.
No a vtom sa to stalo. Moje stabilizačné kolieska (nohy) vyleteli do vzduchu, zošmykol som sa na brucho, ruky, nohy roztiahnuté, a točil a šmýkal som sa vedľa babety po špinavej ceste. Cesta bola sčasti posypaná čiernou škvárou, sčasti nie, sneh bol udupaný, vyšmýkaný do zrkadlového lesku. Bolo to také šmykľavé, že som sa tam na bruchu točil asi 10 metrov, a vôbec to nevyzeralo, že sa to zastaví. Babeta sa šmýkala vedľa mňa. Nebolo to bolestivé, vôbec som sa neudrel, len som sa na zem zosunul a šmýkal sa po bruchu na špinavej ceste, ale tá hanba, tá hanba, tá hááááánba..., óóóch majn got...
Všetci tí ľudia na mňa čumeli, akoby ešte nikdy nevideli babetu. Babetu videli, ale šmýkať sa debila po špinavej ceste isto nevideli. Teraz neviem či som ich počul, videl, alebo si len domýšľam. Ale isto ukazovali na mňa prstami, rehotali sa a vraveli:
“Kukaj na debila!”
“To je pako, v zime na motorke!”
“Ten bude vyzerať, keď vstane.”
“Tak mu treba, pakovi.”
“Šaleny…”
“To je Dostál, ten inžinier, poznáš ho ne?”
"Ten debil?"
“Somár…”
            Keď som sa pozbieral, ani som sa na ľudí nedíval, nemal som odvahu. Bol som špinavý od škváry a cestnej špiny, a v tvári som horel. Bol som červený jak puľak od hnevu, od hanby, od zlosti. Zúril som, hneval som sa sám na seba.
            To bola posledná kvapka mojej zimnej jazdy na babete. Babetu som odložil do pivnice, a potom som ju predal. Opäť som začal chodiť do práce pešo.
     
Z toho plynie mravné ponaučenie:

NEJAZDI NA BABETE, KEĎ NEVIEŠ

(Poznámka: Ilustrácie k tomuto skutočnému príbehu už publikoval papi na predchádzajúcej strane)


Hog

  • Hosť
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #23 : 07. Február 2017, 18:47:28 pm »

  Když je na silnici led, můžeš umět jezdit jako Pánbůh a je ti to  h o v n o  platný :salute:

               Ale jinak.............jak jinak..............perfektní !  Chtělo to :foto:

theo

  • Cestovateľ
  • Príspevkov: 5927
  • GTX dekhabelizátor bazilikomer preCRÚKač
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #24 : 07. Február 2017, 21:37:31 pm »
vysvetlivka z poviedky ,,Last winter ride on the babeta,,  ;) pre západne orientovaných linquištov SK jazyka.  :cat:

Puľak - moriak  :salute:
M1 ZSL PJ WD40+ 3Bečiár

Bopsik

  • Príspevkov: 2061
  • Srandičky, srandičky...
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #25 : 07. Február 2017, 21:56:33 pm »
Vtedy ešte neexistoval pojem "Podvodná masť". Isto by som ho tam včlenil

ahojko

  • Príspevkov: 2519
  • Cruiser-ák
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #26 : 07. Február 2017, 22:05:06 pm »
Boopsik!

  Klobuk dolu, ja som mal zo slohov tusim najlepsiu znamko styri minus....

Ale spomenul som si na svoje mlaadii cca 46 rokov dozadu, ked som omotal tenku retiazku okolo pneumatiky na mojom polovicnom bicykli (znacka 'Pionier' na vacsi som nedociahol.. brzdil tak ze sa pedal potlacil dozadu, "kontra" sato tusim volalo.. ) aby som mohol prehant vlciaka co som nasiel a prisvojil si ho (kym sme nenasli majitela)..  Kamos mal vtedy nemecku dogu, urobil to iste, a prehanali sme sa so psami v Horskom Parku v Bratislave..  Na tvrdom lade by to asi nebylo buuhviico, ale na udupanom sneho paraada! Kraasne spomienkyy!!!

Bopso, na Babete sa to asi nedalo, vsak?
chuj canackij, zdrhnuty pred bolsevikom, posraty majster sveta

theo

  • Cestovateľ
  • Príspevkov: 5927
  • GTX dekhabelizátor bazilikomer preCRÚKač
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #27 : 07. Február 2017, 22:25:12 pm »
Ahojko, teraz si mi pripomenul sloh.  :-[

Na strednej škole /gheodeticckej/ sme mali takú sekeru zakalenú profesorku, čo stále do mňa džubala, že sa nezaujímam o literatúru a pod. a stále mi dávala štryku /4/, ale že keď napíšem dobre sloh, tak uvidí čo so mnou.

Qa, napísal som taký sloh, že to dala čítať pred celou triedou jennej spolužiačke čo bola až na celoštátnom kosoštvórci recitátorov a vyhrala tam cca 3. miesto, kua tak som sa hanbil, lebo v tom slohu som sa otvoril ako škebla, ale nakoniec nikto zo spolužiakov nič neriešil, že som taký spisovateľ, lenže to vo mne zatrpklo, a asi ani už toho aladína nechcem vyvolávať, som lenivá kua, prečítam si Bopsíka, hodím slzu a som spokojný.  ;) ;D
M1 ZSL PJ WD40+ 3Bečiár

Bopsik

  • Príspevkov: 2061
  • Srandičky, srandičky...
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #28 : 08. Február 2017, 9:16:23 am »
Na gymnáziu som bol známa firma. Trepala so mnou puberta, kde bol dajaký prúser, vždy som v tom mal prsty, a učenie bolo pod moju dôstojnosť.

Matika, fyzika, deskriptívna geometria - to boli moje najobľúbenejšie predmety, tam sa netrebalo bifľovať, len logicky myslieť ( a to som mal rád ). Ale ostatné predmety, dejepis, literatúra, chémia - panebože prežehnaj. A jazyky, uff, hotová smrť.

V treťom ročníku mi vychádzala z nemčiny čistá štvorka, bolo treba hovoriť nielen ich bin, du bist, erzíes, ale životopisy Schillera, Goetheho plynule po nemecky, bzmg. Ako by povedal Majster N: Wie es ist moeglich?
Nemčinárka ma vyvolala:
"Dostál, chceš si opraviť známku?"
"Nemám záujem.", dovolil som si oponovať. Bola to trošku trúfalosť, ale keby som mal niečo zahapkať, asi by som prepadol. Bol som šťastný, že mám 4-ku a prechádzam do ďalšieho ročníka. Za mnou sa to isté opýtala ešte troch exotov, stejná odpoveď. Sčervenela, zbledla a vyzeralo to na veľký prúser, ale nakoniec to predýchala, silná to osobnosť.

Ruština ani nemluvje: Drbnutá ruštinárka nám dávala naspamäť recitovať prózy a poéziu ruských poétov. Doma som sa jednu báseň učil 4 hodiny, a nevedel som ani verš - totálna tma. Otec, chudák, mi chcel pomôcť, lebo som mu povedal, že tomu nerozumiem, a čomu ja nerozumiem, to sa nedokážem naučiť. Vzal to do roboty kolegom preložiť, mal tam zopár rusofilov. Úspech bol zaručený. Keď prišiel z roboty zahlásil:
"Toto nikto nevie preložiť."

Na základnej som sa perfektne naučil prekladať slovo: zápalky, zápalková krabička, lebo to bolo blízke môjmu mysleniu:
Spíčky, Spičóčnaja karóbka, bolo to aspoň veselé...

Najviac som vydrbal so slovenčinárkou.
Hneď prvá látka zo slovenskej literatúry pojednávala o prvých písomnostiach v slovenčine a spomínali sa tam autori Daniel Sinapius Horčička starší a Gašpar Féjerpataky Bélopotocký. Mne ako nezrelému pubertiakovi to pripadalo veľmi komické, rehotali sme sa na tom (ako na všetkom - dnes ma už smiech prešiel) a nechtiac, priam omylom, som si to zapamätal.
Slovenčinárka ma prvého vyvolala, a sarkasticky, škodoradostne sa usmievala, lebo sa tešila akú guľu zavalí tomu spratkovi puberťáckemu Dostálovi.
Keď som začal sypať z rukáva celú látku, plynule, bez najmenšieho zaváhania, spadla jej sánka, a s veľkým sebazaprením mi musela napísať JEDNA. Potom som už mal pokoj, a do konca roka ma nevyvolala ani raz. Ale škoda že neviem čo si vtedy myslela...

A zo slohu som mal rád že: Voľná téma. Tam som si mohol vymýšľať čo som chcel a fantáziu som mal bujnú. Neotváral som mušličku jak theo, na to som bol opatrný. Konkrétne témy, ako napríklad rozoberte román Rysavá jalovica, či dielo Pavla Orságha Hviezdoslava, som neznášal, lebo som nikdy nič z toho nečítal, a nič som o tom nevedel. Tam sa improvizovať nedalo.

 :looser:
« Last Edit: 08. Február 2017, 9:21:34 am od Bopsik »

Bopsik

  • Príspevkov: 2061
  • Srandičky, srandičky...
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #29 : 08. Február 2017, 18:27:02 pm »
Ešte udarim jednu a už by aj stačilo:

Milan

     Milan bol prototyp úspešného muža. Muž stredného veku, dobre stavaný, dobre oblečený s výborným spoločenským postavením - dobrá partia.
     Krásna a múdra manželka Vierka, všetci ju chceli mať, syn Karol, študent na vysokej škole VŠMU, odbor dramaturgia, dcéra Jožka, poslucháčka druhého ročníka medicíny, miesto v nemocnici na Kramároch vopred zabezpečené. Krásny dom, štyri autá, dobré známosti, len žiť, tešiť sa zo života a žiť.

     Navyše Milan nebol žiaden suchár. Bol to extrovert, veselý, pohotový, zhovorčivý. Na všetky spoločenské akcie ich všetkých volali. Milan nikdy nepokazil žiadnu zábavu, a na každú situáciu vedel povedať vtip. Bol stredobodom v každej spoločnosti, a na Vierke si pásli oči všetci chlapi. Dlhé krásne nohy, pevné prsia, hlboké oči a tajuplný lišiacky vyzývavý úsmev. Keď sa na chlapa usmiala, chudák nevedel či ho balí, alebo sa len tak díva. Mala s tým aj problém, lebo chlapi po nej išli, a ich manželky za to Vieru neznášali. Ale všetko sa to dialo na hranici slušnosti a spoločenskej prijateľnosti.

     Milan svojim prirodzeným šarmom vedel zariadiť veľa vecí. Robil sprostredkovateľa pri riešení kadejakých problémov. Vedel zariadiť prijatie na VŠ, operáciu u dobrého chirurga, schválenie sporného stavebného povolenia, zahladenie problémov so šoférovaním pod vplyvom alkoholu, priklonenie sa sudcu na správnu stranu, a kadejaké iné záležitosti, pre bežného smrtelníka nedostupné. Jeho obľúbená veta bola:
     "Kto umí, ten ví."
Robil to nezištne, nebral za to ani peniaze, ale budoval si sieť vďačných ľudí, u ktorých si potom zase vybral službu, ktorú potreboval. Korupcia jak hovädo, niečo na spôsom talianskych krsných otcov, akurát tu nešlo o vraždy ani lúpeže, len o drobné protislužby na hrane zákona. Život jak v perinke.

     Ale raz sa to zlomilo...
     "Milan, čo je s tebou?", pýtala sa Vierka.
     "Ani neviem, dajakú mám depku, či čo. Počuj dnes nejdem ku Kramerovcom, ostanem doma, povedz že som chorý, choď sama."
     "Sama nejdem, zas ma tam budú chlapi baliť, obliekaj sa."

     Ten večer sedel Milan v kúte, obšíval sa, najradšej by vypadol dakde do lesa, či na kraj jazera. Vôbec už nemal chuť šaškovať a baviť "milú" spoločnosť, už DOSŤ!
     "Milan, povedz nejaký vtip, je to tu nejaké skleslé...", dobiedzal Karol, oslávenec. Milan vstal, ale nemohol, nechcel si spomenúť. Všetci si všimli, že niečo nie je v poriadku.

     Ráno Milan prišiel do roboty o hodinu neskôr. Nemal pracovnú dobu, bol top manažér, ale bolo to prvýkrát za posledné roky, čo prišiel neskoro.

     Zmenil sa, bujaré porady, plné brain storming diskusií sa zmenili na krátke, suché pokyny. Začal uprednostňovať elektronickú komunikáciu pred osobnou. Telefóny dvíhal nerád, najprv ich nechal dlho zvoniť a potom hovoril stručne a chladne. V robote, aj v spoločnosti sa o tom začalo pošuškávať, priamo sa ho ale na to nikto nespýtal.

     Na rodinných oslavách, návštevách - podobne. Milan už nikoho nezabával, nevtipkoval. Na otázky odpovedal formou testu: áno / nie, maximálne holou vetou. Rozvinuté vety a súvetia sa stali minulosťou.

     Psychiater, kam ho nasilu dotisla Viera, mu zobral krv, porobil kadejaké vyšetrenia, predpísal nejaké tabletky, napichal do neho testosterón a iné hormóny, ale nič. Nakoniec mu povedal:
     "Milan, vieš že som najlepší cvokár v širokom okolí, ale ja fakt neviem čo ti je. Všetky výsledky máš v norme, všetky testy v poriadku, neviem čo to je, buď hráš komédiu, alebo máš dajakú exotickú chorobu."

     Ale Milan vedel čo to je. Mal po krk toho všetkého, začal si uvedomovať aký bol trápny, keď šaškoval, keď sa všetci rehotali na jeho duchaplných vtipoch (a poza chrbát sa rehotali na ňom). Poskladal si mozaiku príbehov, poznámok a narážok, a zistil, že jeho úchvatná Vierka ho podvádza s Ďurom, Kristiánom a nakoniec aj s tým debilom Ferom, čo ho tak neznášal.

     Preč, preč, preč odtiaľto, ďaleko preč, kde niet ani živej duše, budem sám, nikto
sa mi nebude smiať, nikto ma nebude využívať, zneužívať.

     Prečo mám aj deti také?
     
     Synček, pán dramaturg Karolko si už nevidí na koniec nosa. Posledne, keď opitý roztrepal svojho mercedesa, a vybavoval som mu vodičák, ešte mi vynadal, že aký ty si frajer, keď ma skoro zo školy vyhodili, to nevieš ani takú maličkosť vybaviť?

     Dcéru som vyťahoval z marihuanovej aféry, a keď som jej dohováral, tak mi vylepila zaucho. Áno, tá moja malá milovaná Jožka mi vylepila zaucho. Mne otcovi, čo som ju nosil na rukách a dlaždil som jej cestu životom ružami a peniazmi. Tam som to dopracoval svojim humorom, starostlivosťou a dobrotou. Kde som spravil chybu? Kde? Však som bol aj prísny, keď bolo treba, ale asi moc nie...

     Milan sa začal pripravovať na odchod zo sveta civilizácie. Už vedel čo chce. Nechá im tu všetky majetky, autá, vilu, peniaze, chatu v tatrách, penzión v Chorvátsku, obleky, mobily, hodinky, obrazy. Vierka má milencov, tí sa o ňu isto postarajú, dramaturg Karolko je véééľmi šikovný a papuľnatý, isto sa nestratí, a medička Jožka môže fackovať skúšajúcich profesorov. Má dosť nápadníkov, čo ju kŕmia mariškou, nech sa o ňu starajú.

     Vybavil si zbrojný preukaz, kúpil si pištol Glock 19, guľovnicu Sauer 202 a na čierno si  Zohnal malorážku Norinco JW15A, ktorú si dovybavil optikou s kolimátorom a tlmičom. K tomu nakúpil obrovské množstvo streliva, akoby sa pripravoval na tretiu svetovú vojnu a všetko navozil do najodľahlejšej garáže blízko lesa v zastrčenej dedine v horách, ktorú kúpil za babku na cudzie meno. Taktiež si kúpil kladkovú kušu PSE RDX 400 s optikou, nože sekery, povrazy, spacie vaky, kanady, zimné oblečenie, maskáče a pripravil si dostatočnú hotovosť. Všetko spravil tak, aby sa dlho nemusel objaviť medzi ľuďmi, najlepšie už nikdy.

     Doma sa už s nikým nerozprával, Viera už cítila že sa niečo stane a začala piť.

     Nastal deň "D". Milan sa obliekol do civilu, telefón, kľúče, a všetko ostatné nechal doma, vzal si len občiansky a zdravotný preukaz a zabuchol dvere za svojou minulosťou. Šiel pešo k tej svojej garáži, na pleci mal iba spací vak. Prešiel 30 km, zotmelo sa. Keďže nemal kondičku, boleli ho nohy a mal hlad. Zašiel na kraj lesa, tam si našiel vhodné miesto na spanie, a vybral z vrecka chlieb so šunkou. Možno posledný chlieb v živote. Zabalil sa do spacáku a ľahol spať. Keďže spal sám v lese asi prvýkrát v živote, bola to strašná noc. Bola mu zima, po spacáku mu behali mravce a iné chrobáky, budili ho strašidelné zvuky. Snívali sa mu medvede, vlci, jelene s ostrými parohami, ale odrazu cítil uvolnenie. Oslobodenie. Všetko napätie z neho vyprchalo, po tele sa mu rozlial lenivý teplý pocit ničnerobenia, blaženého odpočinku, spánku, slobody. Nemusel rozprávať debilné vtipy, nemusel si dávať pozor, aby si neokydal košeľu s červeným vínom, nemusel zazerať kde zas odbehla Viera a s kým...
     Snívalo sa mu, že nemusí ísť medzi ľudí. Nemusí ísť do práce, nepotrebuje počítač, nezvoní mu telefón, nehrá rádio, z obývačky nehučí televízor s debilnými seriálmi. Neškerí sa na neho zdrogovaná dcéra Jožka, nezazerá na neho spuchnutý synček, ožran pán dramaturg Karolko, vždy veselá a milá úlisná koketná pripitá pani Vieročka s dlhými promiskuitnými nohami a poddajnými zvodnými kozami, vždy ochotná obveseliť Ďura, Kristiána a debila Fera a ešte nevie koho.
     Netreba plniť plán, navyšovať portfólio služieb, skvalitňovať členskú základňu,
vymýšľať ako ponížiť daňový základ, špekulovať ako sa dostať na kobylku ministrovi hospodárstva a čo vytiahnúť na ministra financií, či premiéra. Ako zohnať zase prachy na predvolebnú kampaň "našej" spriaznenej politickej strany.

     Nič, prd, nič, len prežiť. Chodiť po lese, vyhýbať sa všetkým ľuďom čo sa tu po lese motajú, byť ticho, zohnať niečo pod zub, streliť, či chytiť do pasve nejakého zajačika, bažanta, či srnčeka. Ako ho opražiť, nasoliť, zaúdiť, ako ho odložiť na tri dni, aby nemusel každý deň strieľať. Ako sa v noci zahriať, keď je vonku mráz, ako odplašiť medveďa, keď sa motá nablízku.

     Milan si vybudoval chatrč na veľmi stŕmom a ťažko prístupnom mieste. Bolo to v hustom poraste, pod skalou, kde nechodili ani hubári, ani lesníci, a nebola tam ani ťažba. Nikdy tam nekládol oheň, ani nerobil hluk, aby tam neprilákal žiadneho človeka. Chatrč bola čiastočne v zemi, čiastočne nad zemou. Bola dobre odvodnená, suchučká, dobre zaizolovaná a perfektne zamaskovaná. Chodil tam len spať. Na prístupovej ceste mal z lian urobený alarm, keby sa dakto priblížil, liana zahrkala plechovkou. Veľakrát ho zobudila zver, čo tam zakopla o alarm. Na prípravu stravy a iné činnosti využíval vzdialenejšie existujúce ohnisko, aby nebol nápadný. Dával však pozor, aby tam nikto nebol, a keď sa blížili nejaké osoby, tak tíško nepozorovane zutekal a schoval sa.

     Žil tam niekoľko rokov. Schudol na kosť, najprv rozprával sám zo sebou, neskôr prestal rozprávať celkom. Živil sa len tým, čo tam ulovil, nazbieral. Raz ho tam našiel lesník Cyril a hrozilo, že príde o svoj raj, že ho Cyril prezradí, že bude mať problémy s políciou, s lesnou správou. Vyrozprával mu s artikulačnými problémami  svoj príbeh, a podaroval mu svoju guľovnicu, ktorú aj tak nepotreboval. Cyril s ním súcitil, lebo tiež mal podobné problémy s ľuďmi, a tak sa zblížili. Nechal ho tam v lese na pokoji a približne raz mesačne sa u neho stavil, doniesol mu chlieb, soľ a čierny čaj. Milan mu dal hríby, či nejakú vystrúhanú paličku, píšťalku, občas totiž vyrezával do dreva pekné motívy. Potom len tak sedeli a mlčali, lebo s Milanom sa aj tak nedalo plynule rozprávať. Fajčili. Milan sa vždy pri fajčení rozplakal, a Cyril sa ho nikdy nič nepýtal. Čo mal vedieť vedel. Cyril bol ozajstný priateľ, lebo nič od neho nechcel a aj tu guľovnicu mu priniesol naspäť:
     "Milan, tu máš tú flintu. Nemal som ju od Teba zobrať."
     "Však nechaj,... ty,... tvoja..., ja - netreba, ehmmm, ehmm..., prosím."
     Už nedokázal ani plynule rozprávať, nechcel už nikoho vidieť, iba Cyrilovi sa potešil.

     Milan začal divieť. Úplne stratil kontakt s civilizáciou. Už nerozprával, ani už nemyslel na svoju rodinu, na svojich "priateľov", aj zabudol čo robil, ako žil. Poznal už detailne každý kúsok lesa, každú vetvičku v okolí 50 km. Zver mohol spočítať úplne presne. Aj zver sa ho už nebála, niektoré väčšie kusy stretával pravidelne. Lovil len drobnú zver, a len k obžive. Vedel sa už perfektne orientovať vo dne aj v noci, vedel už čo kde rastie, čo kde uloví. Pušky nepotreboval, vedel loviť do pasce a s kušou strieľal lepšie ako s malorážkou. A hlavne potichu. Párkrát bol chorý, raz sa prebral z horúčky až po troch dňoch a trápil ho silný kašeľ, ale dostal sa z toho. Cyril mu pobyt trošku spríjemňoval svojimi mesačnými návštevami, ale Milan nechcel aby Cyril rozprával. Nechcel nič počuť o ľuďoch, o civilizácii. Len tak sedeli, fajčili. A keď Cyril odišiel, uzavrel sa zase do svojej samoty.

     Dramaturg syn Karol skončil vo vezení za bitku pod vplyvom alkoholu. Dostal dva roky natvrdo. Po prepustení odišiel do Talianska, kde sa dal najať na loď a začal život čašníka na výletnej lodi. Spoznal tu mulatku Evelyn s ktorou sa neskôr usadil v Ríme.

     Dcéru Jožku vyhodili zo školy, ale zachránila ju sestra Anna-Mária, ktorá ju vzala k sebe a obrátila jej nesamostatnú dušu na vieru v boha. Jožka si začala uvedomovať svoju malosť, a postupne sa z nej stala vyrovnaná a múdra žena. Ostala v službách cirkvi, a už nikdy nevzala do rúk žiadnu omamnú látku, čiže ani alkohol, ani cigaretu.

     Krásnu Vieru jej milenci ošklbali o všetok majetok. Prepadla alkoholu, a keď už nemala nič, šla robiť upratovačku v hoteli, kde mala ubytovanie aj stravu. Tých pár euro, čo jej ešte ostalo na výplatu, pomaličky roztápila v alkohole. Keď bola opitá, rozprávala aká ona bola kedysi pani.
 
     Koncom marca išiel Cyril hore, pozrieť mlčanlivého spoločenského stroskotanca. Bolo mu clivo, lebo sa zase pohádal s manželkou, a potreboval vidieť človeka, ktorý je ešte viac nešťastný ako on. Už sa tešil, vo vrecku mal cigarety, ploskáča domácej pálenky, a vo vaku bochník chleba. Milan mal chlieb strašne rád. Pribalil ešte kúsok údenej slaniny a škriabal sa hore. Sem-tam bol ešte sneh, sem-tam už vykukovali smrže a výhonky bukov a prvé jarné kvety. Zadýchal sa, lebo to bolo vysoko, ďaleko.
     Bol pár metrov od Milanovej chyži a videl, že niečo nie je v poriadku. Dvere otvorené, a z vnútra vyletela vrana. Vošiel dnu, Milan ležal v skrčenej polohe, oči už mal vyžraté, v hlave mal iba dve obrovské diery, chrobáky mu rozožrali aj mäkké časti tváre, ani sa už nedalo poznať či je to on. Položil vedľa neho cigarety, ploskáča, chlieb a slaninu, prežehnal sa a polohlasom povedal:
     "Zbohom priateľu."

     Zavrel dvierka, vzal lopatu a začal chyžku zasypávať hlinou. Stačilo zhora hádzať hlinu na vchod a na časť strechy, ktorá trčala, a za hodinu neostalo ani stopy po nejakej chyžke. Milan bol pochovaný sám so svojou samotou. Cyril na to miesto už nikdy neprišiel, len v krčme rozprával občas príbeh o pustovníkovi Milanovi, ktorý mu aj tak nikto neveril.
« Last Edit: 22. Február 2017, 21:08:16 pm od maguma »

sHARk

  • Kofolkár
  • Príspevkov: 2071
  • JACK DANIEL'S CLUB
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #30 : 09. Február 2017, 8:37:13 am »
"Ako som v zime prestal jazdiť na babete"

a nebol Ing. Dostál na tej babete na služobnej ceste v Bratislave počas legendárnej kalamity 1987?

dodnes si pamätám ako bojoval s tými 40 centimetrami na ceste  :))
(^^^)
M1z vo2.

sHARk

  • Kofolkár
  • Príspevkov: 2071
  • JACK DANIEL'S CLUB
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #31 : 09. Február 2017, 8:52:01 am »
no... to si sa radšej mohol tej babete venovať  :-[
 ;) :shark: :biker:
(^^^)
M1z vo2.

ahojko

  • Príspevkov: 2519
  • Cruiser-ák
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #32 : 10. Február 2017, 15:26:47 pm »
Bopsik,

 vsak ten "Milan" asi byval v tom

 Tribecskom 'trojuholniku' , co tu

ktosi spominal... Nebol to on??
chuj canackij, zdrhnuty pred bolsevikom, posraty majster sveta

Bopsik

  • Príspevkov: 2061
  • Srandičky, srandičky...
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #33 : 10. Február 2017, 15:59:02 pm »
Presne, jak si uhádol... a on bol ľudožrút.

Bopsik

  • Príspevkov: 2061
  • Srandičky, srandičky...
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #34 : 18. Február 2017, 21:55:49 pm »
Jožko

     Keď som bol ešte maličký chlapec, mal som kamaráta Jožka. Bývali sme v Martine v bytovom dome. Moja mama, Danuška, pôvodom chachařka z Orlové, ma veľmi čičíkala, lebo som bol najmladší, teda maznáčik. Tak ma aj vychovávala, preto sa dodnes bojím bitky a každého hrubého násilia, uprednostňujem vecnú argumentáciu a citlivý prístup. Som proste mäkkýš.

    Môj otec Ferko, pôvodom napoly z Olomouca a napoly z Krompach, vyrastal bez otca. Keď mal rok, otec odišiel do Kanady a viac ho nevidel. Detstvo prežil iba s mamkou, ktorá bola silná katolíčka, takmer náboženská fanatička, a sestrou Vierkou, ktorá bola fyzicky deformovaná od detskej obrny. Oni dve, stará mama a Vierka ma tiež "nosili na rukách" a splnili mi všetko, čo som si len pomyslel. Preto som k nim chodil veľmi rád, však som sa tam mal jak kráľ. Stará mama mi dokonca robila koňa a ja som jej na chbte cválal, len Vierka ma potom prehovorila, že stará mama už nevládze robiť koňa. Otec ma nikdy nepobozkal, ani nepohladil, vraj, chlapi sa nebozkajú, čo mi veľmi chýbalo, ale mal ma veľmi rád, cítil som to z jeho správania. Jeho najvyššie krédo bolo "čestné slovo". On keď niečo sľúbil, dodržal to aj keby ho to malo stáť život - doslova a dopísmena. V jeden deň predal záhradku v Martine aj s chatkou za 9.000 Kčs, podali si ruky, a na druhý deň mu iný záujemca dával 21.000 Kčs. Ešte mohol cúvnuť, zamotať, dačo si vymyslieť, ale on nie, dal slovo a to platí. Celý život ho ľudia zneužívali pre toto.

     Moja sestra Tánička bola odo mňa o štyri a pol roka staršia, a často na to doplácala. Mama nám napríklad kúpila dva banány (žili sme skromne a kilo sa nikdy nekúpilo), ja som svoj rýchlosťou blesku zožral, a Táňa si svoj šetrila. Potom som začal revať, že:
     "Táňa má banán, aj ja chcééém..., aj ja chcééém..." (Bol som sviňa...),
a mama, aby som dal pokoj jej vždy polovicu odlomila a dala mne so slovami:
     "Mala si ho zjesť, a nie provokovať."

     S Táničkou sme mali vždy dobrý vzťah. Ona spievala idiotské pesničky, tým ma vrcholne provokovala, a ja som potom do nej hádzal kuchynské nože. Jeden sa jej zapichol do lýtka. Raz mi aj vylepila zaucho, lebo som bol sopliak, a nevedel som sa vpratať do kože. Neskôr, keď som zmohutnel, rozmaznaný sopliak som zostal, ale už som mal toľko fyzickej sily, že sme sa už nebili.
     Ešte sme mali jeden pekný (pre mňa) zážitok. Išla na ťažkú skúšku na lekárskej fakulte, a ja som akurát bol pri nej na internáte, vraví mi:
     "Opľuj ma!"
     "Čo ti šibe? Prečo by som mal na teba pľuť?"
     "No šak ma opľuj!"
So slovami "Keď chceš...", som nazbieral plné ústa slín a fľusol som jej ich do tváre.
     "Ty sviňa, to malo byť len symbolicky, pre šťastie..."
Tak toto som netušil, nevedel som, že to sa akože "Tfuj, tfuj, tfuj..." pľuje pre šťastie. Ale pomohlo, skúšku spravila. Dodnes sa na tom rehoceme, keď si na to spomenieme. Mám ju veľmi rád, a nikdy sme sa na ničom neškriepili, ak nerátam detské roky.

     Ale chcel som o svojom kamarátovi Jožkovi. Jožko bol plyšový macko hnedej farby. Bol veľký tak cca 20 cm, mal svetlé chodidlá, packy, tváričku. Očká mal z čiernych korálok, noštek z čiernej nitky a ústočká z červenej. Bol to najkrajší a najlepší macko na svete. Mal som samozrejme aj iný zverinec: opicu Olgu, koníka Pejka, a už si ani nepamätám čo všetko, ale Jožko bol primus. Bol naj. Všade so mnou chodil. Keď som obedoval, sedel na stole vedľa taniera, najprv som dal jemu, až potom sebe. V noci so mnou spal, pozakrývaný až po uši, len ráno som nikdy nechápal, prečo bol na druhej strane izby, na stolíku, aj s Olgou a Pejkom. Však všetci večer spali so mnou, ale v noci asi odišli preč.
     Jožka som samozrejme nosil aj vonku. Mal som ho za teplákmi, pod gumičkou na bruchu, len ruky a hlava mu trčali. Jožko bol aj akrobat, hádzal som ho do výšky, robil saltá, kotrmelce, nie vždy sa podarili, tak často pristál na zemi, na asfalte, či na kameňoch a na dlážke. Potom som ho vzal na ruky a mojkal ho so slovami:
     "Jój, spadol si Jožko, chudáčik, buchol si sa? Udrel si sa? No načo skáčeš..., prečo sa divočíš..., čo toľko vystrájaš..., tak ti treba"
A hrali sme sa ďalej.
     Jožko bol aj môj najtajnejší dôverník. Ale dokázal mlčať, nikdy nič nevyzradil. Keď na mňa otec vytiahol remeň, prvý bol Jožko, čo som sa mu posťažoval. Otec na mňa síce remeň vyťahoval, ale nikdy ma nezbil, len ma tak strašil, psychický teror. A keď som dačo vyviedol, povedal mi:
     "No, večer sa budeme rovnať! Priprav si zadok, remeň ťa neminie."
A už som mal skazený deň. Až do večera som sa bál, že čo bude. Večer nebolo nič, otec už nič neriešil, však som bol malý chlapec, mamkin maznáčik.
     Zato Jožko bol potom následne skritizovaný:
     "Vidíš, to pre teba otec na mňa kričal, vymýšľaš somariny a ja potom dostanem."

     Chudák Jožko, ten si pri mne vytrpel. Bol špinavý (aj keď ho mama občas strčila do práčky), otrhaný, mal jazvy po celom tele, odtrhnuté oko, ucho mu jedno viselo, druhé už nemal, slama sa mu sypala z brucha (stehy po operácii sa mu otvorili), celý bol už na pokraji síl - rozpadával sa. Ale nevadí, ľúbil som ho, môjho miláčika. Všetko čo robila mama mne, potom som robil ja jemu. Ako ma mama hladkala a mojkala, potom som hladkal a mojkal ja Jožka.

    Ale raz večer sme ľahli spať, a ráno bol pri mne dajaký cudzí maco. Pozerám na neho, smrdel za novotou, nemal ani škrabanec, úplne nový. (Mama už môjho Jožka nedokázala dať dokopy, tak kúpila nového).
     "Kde je Jožko?", zreval som so slzami v očiach, lebo som tušil nejakú zradu, mama ho už medzitým vyhodila do kontajnera.
     "Však tu je Jožko, pri tebe..."
     "To nie je Jožko!", chytil som ho od zúrivosti aj žiaľu a hodil som ho do kúta cez celú izbu.
Mama videla že je zle. Pokúšala sa ma nejako presvedčiť, čičíkať, nič nepomohlo. Reval som, že chcem Jožka, a nechcel som sa utíšiť. Trvalo to možno hodinu, už neviem presne koľko, a potom mama dostala nápad. Vedela že som citlivá povaha, tak začala:
     "Pozri jak ten macko v kúte plače. Ty si ho tak hodil do kúta, on tam teraz plače, je mu zima, je tam sám, nikto ho nepohladká, chudáčik. Pozri, plače, slzy mu idú, že si ho zahodil, odkopol, a on k tebe prišiel s takou nádejou, že budete kamaráti, že sa budete spolu hrať."
     Samozrejme že to zabralo, mama bola psychológ, a vedela čo na mňa platí. Najprv som prestal revať, spozornel som, začal som uvažovať. Strašne mi toho nového macka prišlo ľúto. Pomaly som vstal, zobral som nového Jožka zo zeme, privinul som si ho k hrudi a mama sa usmiala, lebo už sme boli svoji. Na starého Jožka som zabudol v tej sekunde, a už som mal nového.
     Dal som si ho za gumu na brucho do teplákov a už sme šli do blata sa hrať. Po nejakom čase už vyzeral podobne biedne ako ten starý vyhodený.
     Dnes, keď som už starý dedo, sedí môj Jožko vedľa mňa na stole, usmieva sa, a pripomína mi moje útle detstvo. Jedno uško nemá, na pleci má dieru, a hlavu má smutne zvesenú. Občas si ho zoberiem na ruky, priviniem k hrudi, zavriem oči, a zase som malý Janíčko so svojim Jožkom, aspoň na chvíľu...

« Last Edit: 22. Február 2017, 20:53:57 pm od maguma »

yoffo

  • Geriatrik
    Zombie
  • Príspevkov: 5707
  • Precceda IT GTX, Klamár és Iňtrigányi U2.
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #35 : 22. Február 2017, 9:48:45 am »
.
« Last Edit: 22. Február 2017, 20:09:12 pm od maguma »
M1ZSL/PJ/WD40+/3BEČ.Arktis/Apony/

SS zverejní len blb.....
Kde blb, tam nebezpečno........Jan Werich

theo

  • Cestovateľ
  • Príspevkov: 5927
  • GTX dekhabelizátor bazilikomer preCRÚKač
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #36 : 27. Február 2017, 18:59:11 pm »
Bopsík, nie je to straaaašne tipneeee, ako tu naposledy yoffo napísal, veď kto pochopí veci tak vie prečo.  :fuck: ;D

Len píš ďalej, dobre sa to číta, o žltom vtákovi by som si rád prečítal story.  [good] [good] :thank: :thank: :cat: :cat: :biker: :biker: :biker:

niečo si vymysli, nejake kktiny, veď ti to ide, tak daj dačo zo seba von.  :thank: :thank: :cat: :biker: :biker: :biker: :ciel: :ciel: :ciel:
M1 ZSL PJ WD40+ 3Bečiár

ahojko

  • Príspevkov: 2519
  • Cruiser-ák
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #37 : 27. Február 2017, 19:28:00 pm »
Bobsik!

 kua dufam ze vies ze ten Yoffov posledny prisevok

absolutne nemal s poviedkami nic spolocne!

Aj ja prosim, pis dalej!

chuj canackij, zdrhnuty pred bolsevikom, posraty majster sveta

Bopsik

  • Príspevkov: 2061
  • Srandičky, srandičky...
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #38 : 27. Február 2017, 19:32:21 pm »
Hej theo pravda, kktiny tie ja viem, toto mi ide...

 :))

Teraz tvorím insitné umenie, počítačová grafika, písať nestíham, ale bude..., neskôr.

A žltého ftáka máš na mysli Vietnamca, či toho z Bielej Studničky?
 :cat:

Nie, čo si... Yoško to dával všade, ja viem že on ma má rád
 :cat:

ahojko

  • Príspevkov: 2519
  • Cruiser-ák
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #39 : 27. Február 2017, 19:41:44 pm »
 [good] [good] [good]
chuj canackij, zdrhnuty pred bolsevikom, posraty majster sveta