Autor Téma: BOPSIKOVE POVIEDKY  (Prečítané 4414 krát)

maguma

  • Administrator
  • Príspevkov: 2402
    • Offline
BOPSIKOVE POVIEDKY
« : 04. Február 2017, 14:14:37 pm »
Bopsík, ty mááááááááááárha jenna nezaslúžilá, prečítal som si tvoju poviedku ZUZKA, teraz vážne, za to ti skladám veľmi hlbokú poklonu a poprosím ťa aby si to prilepil aj sem, dajme tomu na týždeň. Otvoril som ti na to novú tému Bopsíkove poviedky. Tam môžeš zavesiť poviedku Zuzka a poprosím aj v poradí druhú poviedku a keď už budeš vešať, zaves aj tretiu. Ak by sa ti to nechcelo sem dať, tak vyššie napísané považuj za rozkaz :salute: a vieš ako to teraz s rozkazmi :thank: :thank: :thank: :thank: :thank: :thank: :thank:
« Last Edit: 04. Február 2017, 14:18:55 pm od maguma »

Bopsik

  • Príspevkov: 2077
  • Srandičky, srandičky...
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #1 : 04. Február 2017, 14:25:38 pm »
 To de si objavil, myslíš že to dakoho zaujíma?

Skúšobne môžem večer jednu zavesiť

maguma

  • Administrator
  • Príspevkov: 2402
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #2 : 04. Február 2017, 14:33:04 pm »
teraz :salute: keď to niekoho nebude zaujímať, tak je na to jednoduchá pomoc, nečítať to :salute:

len to zaves

Ak bude mať niekto k tomu blbé pindy, tak ho bez milosti vymažem :salute:
« Last Edit: 04. Február 2017, 15:40:05 pm od maguma »

ipap

  • Hosť
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #3 : 04. Február 2017, 14:37:17 pm »
 >:D  Acccchhhh, toľká skromnosť! Pridávaj a nevykrúcaj sa!  >:D :beer:
Dúfam, že sa objavia aj ďalšie výtvarné skvosty nádherného  insitného umenia  :)) [good] [good] [good] :banan:

 

 
« Last Edit: 04. Február 2017, 14:39:56 pm od papi »

Bopsik

  • Príspevkov: 2077
  • Srandičky, srandičky...
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #4 : 04. Február 2017, 14:55:30 pm »
Zuzka

     Ideme s Jozefom z biliárdu. Vypil som jedno pivo, desiatku, dobre mi pretrávilo, vyhladol som. Od vína ma páli žáha, a tvrdý alkohol tiež nepijem, pivo len tak od smädu. Tie časy, keď som sa vedel opiť sú už dávno preč.

      Som na invalidnom dôchodku, k starobému mi chýbajú ešte štyri roky. Občas zájdem ešte k synovi do firmy, ale moc ma tam radi nevidia, že sa i pletiem do kšeftov, najradšej si to tam robia sami. Dakedy si rozbehnem nejaký malý projekt a robím si ho sám, aby som sa im nemiešal do ich názorov. Trochu si tak privyrobím, každé euro je dobré.

      Jozef je už na starobnom. Názorovo nie sme si moc blízki, ale aspoň nemusím doma s manželkou celý deň preberať dookola to isté, chlap je chlap, s ním môžem preberať ktorá má krajšie kozy, a ktorá aký zadok.

      Ideme domov na obed.
"Poznáš ten vtip, jak sa dôchodcovia bavia že kto koľkokrát do roka sexuje?", pýtam sa Joža. Dobre viem, že pozná, lebo ho opakujem stále dookola, aby som ho nasral...
"Poznám, pravdaže poznám..."
"...poviem ti aspoň koniec: Již zítra..."
Ja sa rehocem a Jozef znudene gúľa očami. Dnes vyhral biliard on, tak nezúri. Väčšinou vyhráva, je lepší...

      Na lavičke pred blokom sedí ona - Zuzka, prekliata Zuzka.
Zuzka je sedemročné dievčatko s čiernymi očami, zlatými dlhými vláskami a prekrásnou tváričkou. Ale je prekliata, nešťastná. Jej prekliatie je jej inteligencia. Keby jej merali IQ, určite je členom Mensy. Kamarátov chúďa nemá, s rovesníkmi sa nemá o čom baviť, lebo mentálne je na úrovni pätnástich rokov, a pätnástky sa s ňou nebavia, lebo je maličká, zasraná. Ako sa to s ňou príroda pohrala, že jej nadelila takú hlavičku? Na diskusiu má iba nás, dedov...

      Už kričí na nás z diaľky:
"Boli ste chlastať paprdovia, čo? Už ste vyhladli..., idete napchať črevo..."
"A ty čo tu, Zuzka, iškolába nem?", pýtam sa jej zdvorilo.
"Taká škola, aj tak už skončila."

      V škole sa príšerne nudí. Potrebovala by byť o tri - štyri ročníky vyššie.
Nedáva pozor, vyrušuje, spí, a preto niektoré učivo neovláda, lebo ju to nudí. Baví sa tak, že dáva učiteľom zákerné otázky, často vystihujúce ich slabé stránky, a tým si ich všetkých znepriatelila.

      Vraví nám:
"Dnes bol slovenčinár po opici, pery suché, oči vpadnuté, ruky sa mu triasli, tak som sa ho spýtala, že či postatné meno alkohol sa skloňuje podľa vzoru chlap, alebo stroj. Kukal na mňa jak debil, a potom mi povedal že som drzá. Asi to dakedy fakt preháňam."
"Nemala by si ich provokovať, lebo učiteľ má vždy pravdu a budú sa ti mstiť na známkach a na všetkom.", dohováral jej Jožo.
"Ja im serem."
"To furt chodíš do školy taká zmaľovaná?", sa jej pýtam.
"Ta čo si, po poslednej hodine som sa nalíčila."

      Zuzka vyzerá jak detská kurva, ale vyššia trieda. Mejkap, výrazne nalíčená, pery červené, až prehnane, a na takom malom dievčatku to vyzeralo komicky. Oblečená je vždy čisto a vkusne, určite jej učiteľky závidia ako sa vie obliecť, chudobne, ale perfektne. Biela blúzka, čistá, vyžehlená, modrá skladaná suknička po kolená, biele punčošky a čierne vyčistené a naboxované plastové lakovky. Ako bábika. Na ruke plechový prstienok s modrým očkom, modré náušničky, retiazka z príveskom. Vo vlasoch modrá zamatová čelenka. Prekrásne dievčatko, ale v očiach, v čiernych hlbokých očiach smútok. Hlboký depresívny smútok, beznádej. Keď sa jej dívam do očí, chce sa mi kričať, chce sa mi plakať. Dospelá, múdra žena, uveznená v tele sedemročného dieťaťa.

      Zuzka si uvedomuje všetky životné súvislosti. Má vynikajúce pozorovacie schopnosti a bystrý um. Uvedomuje si že je mladučká, a tak strašne by chcela byť veľká, lebo nikto ju neberie vážne, nikto okrem mňa. Chýbajú jej však vedomosti a skúsenosti. Dospelí ju uzemňujú silou, zahriaknutím a vulgarizmami, lebo často na ňu argumentačne nestačia. Ja sa s ňou bavím ako so seberovnou, i keď má navrch, rozumiem jej problému, a preto ma má rada.

      Raz som jej kúpil kalkulačku, vedeckú s funkciami za 20 euro, tak ju nevzala, že ty na mňa prídavky neberieš. Musel som jej ju dať až na narodeniny.

      "Zuzka", debatujem s ňou.
"No?"
"Prečo sa tak vulgárne maľuješ? Nevyzerá to dobre..."
"Provokujem, nech sa ľudia bavia. Nikto ma nechce pochopiť, tak si z nich aspoň robím srandu, čo mám robiť? Niekedy mám pocit, že sa zbláznim, ľudia dajak čudne premýšľajú, všetci sú dajakí čudní... A ty, čo plačeš? Senilito?"

      Videla že sa mi zaleskli oči, lebo som si uvedomil aká je nešťastná. Keby bola menej inteligentná, normálna, hlúpučká ako dieťa, skákala by na švihadle s ostatnými dievčatami, smiala sa, hrala sa s bábikami, a tešila sa keď ju učiteľ pochváli ako pekne zarecitovala básničku. Namiesto toho sa trápi nad medziľudskými vzťahmi, analyzuje korupciu riaditeľa školy, alkoholizmus slovenčinára, chamtivosť matematikárky a lenivosť telocvikára. Nechápe prečo jej rovesníci nečítajú Remarqua, Verneho, nepočúvajú Mozarta, jazz, ale debilné detské pop-odrhovačky. Prečo ju dospelí neberú vážne a nechcú s ňou diskutovať o nekonečnosti priestoru, času, galaxiách, čienych dierach a existencii boha či hĺbke oceánov? Nechápe. Je zaškatuľkovaná do tela sedemročného okatého dievčatka čo by sa malo hrať na otecka a na mamičku, či kresliť kriedami na chodníku kvietky. Ale ju to nezaujíma, ona chce lietať, chce čítať, chce rozprávať, polemizovať, argumentovať.

      Ja jej tiež nestačím. Sedávame spolu, ale mňa už tieto debaty prestávajú baviť, už som z toho unavený, zabúdam, rýchlo sa unavím, už sa mi nechce rozmýšľať a riešiť problémy sveta, Zuzka potrebuje mladý mozog na takéto debaty - a nenašla ho. Bojím sa o ňu, čo sa asi stane, a mám zlú predtuchu.

      Otec ich nechal. Robil dakde v zahraničí v práčovni a po pol roku si našiel dajakú Poľku. Ani výživné neplatí. Mamka chodí do hotela, robí chyžnú, upratuje, a občas ešte zaskakuje v bare ako čašníčka, aby obidve dievčatá vyžili. Doma skoro nie je, keď príde v noci Zuzka už spí, a ráno, keď ide Zuzka do školy, ešte spí. Aspoň že majú dobrý vzťah, i keď pri výchove sú trenice, lebo Zuzka je tvrdý samorast a argumentačne ďaleko prevyšuje mamku. Neviem či si jej mamka uvedomuje, čo má vlastne Zuzka v hlave...

      "Vieš, spomenul som si na kamaráta, minulý týždeň som mu bol na pohreb.", pokúšam sa o vysvetlenie lesklých očí.
"Teraz klameš, vždy keď klameš tak si šúchaš ucho."
Boha jej malej, jak to vie? To snáď nie je možné. Neodpovedal som nič.

      Asi minútu sme sedeli všetci traja na lavičke bez slova. Jožo pozeral na vrabce ako sa bijú na rohlíku vedľa smetného koša, a ja som sa rozprával so Zuzkou očami. Ona mi čítala v hlave a ja som sa pokúšal čítať v jej. Ona prečítala asi všetko, lebo sa lišiacky usmievala, a ja skoro nič. Videl som len jej smútok zakrytý úsmevom. Prekliata Zuzka, prekliata svojou vysokou inteligenciou. Prečo jej to boh nadelil? Dal jej trápenie namiesto veselej hlúpej nevedomosti.

      Obed bol vynikajúci. Manželka výborne varí, dnes bola krkovička, kapusta, domáci knedlík. Ani neviem o čom sme sa s manželkou rozprávali, nepamätám si, mal som plnú hlavu malej Zuzky, nemohol som prestať na ňu myslieť.

      O pár dní, zase sme hrali biliárd, pili pivo a ohovárali vládu Slovenskej republiky aj so všetkými ministrami, keď mi Jožo vraví:
"Ráno tu bola sanitka."
"A čo?"
"Malá Zuzka si podrezala žily, ...už ju nezachránili."
Vypadlo mi tágo a nemohol som ani plakať, nešlo to. Večer som sa opil do nemoty, asi po tridsiatich rokoch.

      Pohreb bol malý, prišlo len pár ľudí zo školy, asi len z povinnosti, pár susedov zo zvedavosti. Otec sa ani neunúval zo zahraničia, možno mu ani bývalá manželka nedala vedieť. Zopár vzdialených príbuzných z mamkinej strany a mamka pod sedatívami. Doktor ju tak nadrogoval, že asi ani nevedela kde je, a čo sa deje, len pozerala do zeme a nevnímala...

     Ja som Zuzke kvety nekúpil, nemala ich rada. Chcel som jej darovať nejakú knihu, nech si ju tam hore prečíta, ale nakoniec som jej kúpil peknú bábiku, aj keď sa ňou asi hrať nebude, ale mala by... Položil som ju medzi vence a ticho odišiel.

« Last Edit: 04. Február 2017, 16:42:20 pm od maguma »

Hog

  • Hosť
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #5 : 04. Február 2017, 16:30:03 pm »
  No, Jano, skromnost stranou ! 
  Přečetl jsem si na: Bopsik.blogspot.cz ...........Len tak...

  Jestli Tě můžu poprosit, dej to za pomoci nějakého profíka knižně vydat a piš,piš,piš  dál  !

  U nás v Chrasti se narodil Martin Dejdar a jeho děda byl takový vesnický písmák. Ale umřel a v pozůstalosti Martin
  objevij ty jeho "písemnosti".  Odvezl to do Prahy a za pomoci nějakého "profíka" z toho udělali móóóc pěknou knížku,
  kterou jsem si zakoupil, protože pojednávala o dějinách obce Hroubovice kde jsem se narodil a hlavně o postavičkách
  lidí, která jsem už osobně neznal,ale  z n a l   z vyprávění  m é h o  otce !
  A bylo úplně božský ty postavy porovnávat  podle různého náhledu otce a starého Švandy (děda martina)

                                           Podle mého máš neskutečný pozorovací talent a tak ho nepromrhej !

                                                                                                   Hog :czflag: :biker:

   

                                                                                                                                                   
« Last Edit: 04. Február 2017, 16:32:26 pm od Hog »

maguma

  • Administrator
  • Príspevkov: 2402
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #6 : 04. Február 2017, 16:45:04 pm »
Vážený autor, dovolil som si trošku zväčšiť a zvýrazniť text. Dôvod - však geriatria ;) ;)

Bopsik

  • Príspevkov: 2077
  • Srandičky, srandičky...
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #7 : 04. Február 2017, 19:02:20 pm »
Ďakujem za podporu a povzbudenie.

Nemám ambície písať, ale mám v hlave strašne veľa príbehov. Niektoré skutočné reálne, iné vymyslené. Ešte asi dačo napíšem...

 :dmh: :dmh: :dmh:

maguma

  • Administrator
  • Príspevkov: 2402
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #8 : 04. Február 2017, 19:27:06 pm »
Máš našu neobmedzenú podporu, vyhlásim zbierku na perchlór  :P :P :)) :)) :)) :))

yoffo

  • Geriatrik
    Zombie
  • Príspevkov: 5807
  • Precceda IT GTX, Klamár és Iňtrigányi U2.
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #9 : 05. Február 2017, 17:22:37 pm »
Bopso daj niečo povzbudzujúce, bo keď si niekto reže Žilu, JE TO PRE mňa deprimujúce BZMG.


 :)) :)) :))


 >:DD
 čoper
M1ZSL/PJ/WD40+/3BEČ.Arktis/Apony/

SS zverejní len blb.....
Kde blb, tam nebezpečno........Jan Werich

Bopsik

  • Príspevkov: 2077
  • Srandičky, srandičky...
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #10 : 05. Február 2017, 18:57:01 pm »
Julka

Prišla na bicykli čo jej Peter kúpil. Mal trištvrťový rám, tyrkysovú farbu, chrómované blatníky a bol ľahúčky, išiel skoro sám. Petrovi ostal ten obrovský starý bicykel spred vojny, ani nevie z ktorej, s hrubými kolesami a veľkým plechovým chrómovaným predným reflektorom s dynamom na prednom kolese, ale šiel. Bol to pôvodne jej bicykel.

 Julka má málo rokov. Je to drobné dievčatko, fyzicky dospelé, ale psychicky ašte také malé milé neskúsené žabča. Práve sa jej život začína. Je štíhlučká, zadok takmer nič, a prsia len také vznikajúce, vlasy rovné, gaštanové, pohrávajúce sa vo vetre.

 Peter, starý šesťdesiatnik, ešte celkom zachovalý, platonicky do nej zaľúbený. Brucho mu už trochu visí, ale ešte nie moc, kĺby ho občas pobolievjú, dych mierne astmatický, ale keď vidí Julku, omladne dvadsať rokov. Chce ju vlastniť, chce sa o ňu starať, túži vídavať jej veselú tvár, jej nesmelé rozhodnutia, korigovať jej neskúsené názory, učiť ju životu, pomáhať jej prebíjať sa.

 Julka ho tiež ľúbi, aspoň si to Peter myslí. Jej láska je ale taká platonická, možno jej pripadá ako dedko, ale trošku v ňom vidí aj muža, i keď už dávno za horizontom. Často  sa stretávajú, chodia na výlety, aj do spoločnosti, ukazujú sa ako pár, a možno sú aj na smiech medzi ľuďmi, ale im to nevadí. Fyzický kontakt medzi nimi je takmer nulový. O sexe nemôže byť ani reč, Peter už len slintá, akurát ju občas pohladí po tvári, a ona si mu občas sadne na kolená, objíme ho okolo krku a pobozká na líce. Je to pre neho blažený pocit.

 Dnes obaja šli na jazero. Vedie tam široká cesta, asi kilometer dlhá, popri rieke. Rieka bola rozvodnená, strašne rozvodnená, voda sa rozlievala až na cestu, len stred cesty bol ešte prejazdný, nazaliaty. Stačilo o desať centimetrom vyššia hladina a nedalo by sa prejsť. Taký nebezpečný pohľad, a už sa aj stmievalo, čo dodávalo tomu celému desivý ráz, ako v hororovom filme..

 Šli na tých bicykloch, Peter prvý, ona trochu za ním, Peter sa bál. Tá voda bola hrôzostrašná, bola nesmierne mohutná, pomaly tiekla a vírila sa. Spod hlbín sa tlačila na hladinu, a na hladine sa tvorili také mohutné prúdy. Keby bolo niečo na hladine, určite by to vtiahlo dnu, aj najlepší plavec by sa tam bol utopil. Voda bola čistá, zeleno-modrá, tmavá, až čierna, na dno nebolo vidieť. Keby tam spadli, určite sa z toho nedostanú, veľmi sa Peter bál.

 Obzrel sa za Julkou, že jej povie aby sa vrátili - ale bola preč. Kedy zmizla, kde zmizla, nespadla do vody? Zmizla náhle, bez jediného šuchnutia, bez varovania, bez jediného slova. Začal ju hľadať popri hladine, zbytočne. Keď spadla do vody, už ju nikto nikdy nenájde, škoda hľadať. Nikde ani bicykla, ani Julky, - ani stopy.

 Naľavo od cesty je penzión. Dole reštaurácia, trochu lepšia ako štvrtá cenová skupina, nič moc, ale ani nie celkom pajzel. Tak pre obyčajných ľudí. Hore na poschodí sú nejaké izby pre príležitostných hostí. Peter vošiel dnu a uvidel za stolom sedieť kamaráta.
"Boris, nevidel si Julku?", spýtal sa, očakávajúc negatívnu odpoveď. Všetci vedeli že s Julkou spolu chodia, aj Boris ich spolu vídaval.
"Je hore na izbe s Ďurom", vravel to úplne normálne, bez výsmechu, bez škodoradostného sarkastického úšklebku. Povedal to takým bezfarebným tónom, akoby povedal:
"Sedí v boxe a pije kolu."

 Ďuro bol sotva dvadsaďročný fešák, svalovec, pekný chlapec, majiteľ fitka, s postavou Arnolda, no nie celkom... Žiaden ikváč, normálny chlapec sebavedomý, pekný, milovník všetkých pekných žien. Život gombička...

 Všetci totiž vedeli aký je vzťah medzi Petrom a Julkou. Peter mal peniaze, bol rád že jej môže stále niečo kúpiť, že sa pri ňom motá pekné dievča ktoré mal rád, že ju mohol občas pohladiť, a ona bola pri ňom slobodná. Nebola to zlatokopka, obom im spolu bolo dobre. Julka sa občas zabavila s nejakým pekným mladým chlapcom, ktorý ju však nemohol zahrnúť ani darčekmi, ani starostlivosťou, a možno ani láskou, takou, akú dostávala od Petra, ale vedel jej dať fyzickú lásku a kvalitný sex.

Petrovi odľahlo že nezmizla v tej hlbokej vode, ale iba v náručí Ďura. Vypil jedno pivo, s Borisom prebrali posledné klebety regionálnej politiky, sadol na ten veľký bicykel a šiel domov. Dnes bude ešte doma sám, porozpráva sa s Dunčom, ale zajtra možno s Julkou pôjdu zase niekde spolu, možno k hlbokej vode, len tak...
« Last Edit: 06. Február 2017, 20:17:54 pm od maguma »

theo

  • Cestovateľ
  • Príspevkov: 6026
  • GTX dekhabelizátor bazilikomer preCRÚKač
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #11 : 06. Február 2017, 9:32:45 am »
Dúfam že nebude kkt a nesotí ju do tej vody, lebo yoffo bude mať dheppku ako zo Zuzky qa.  [good] ;D ;D
M1 ZSL PJ WD40+ 3Bečiár

Bopsik

  • Príspevkov: 2077
  • Srandičky, srandičky...
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #12 : 06. Február 2017, 12:11:22 pm »
 :)) :)) :))

Bopsik

  • Príspevkov: 2077
  • Srandičky, srandičky...
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #13 : 06. Február 2017, 12:12:43 pm »
Slepé dievčatko

     Zobudil som sa do pekného jarného rána. Slniečko už pekne hrialo, ale ešte bolo trochu vlhko, sem-tam na chodníku bola málinká mláčka, asi v noci pršalo, tráva bola orosená a zemina, tam kde sa spájala s asfaltom bola mokrá. Po chodníku sa plazili dažďovky, niektoré už boli rozšliapnuté na nechutnú kašu. Slnko sa odrážalo v tých mláčkach, a tam, kde boli mastné sa vytvárali pestrofarebné Newtonove obrazce.

     Potreboval som ísť k zubárke, lebo som si jazykom nahmatal na zadnej šestke nejaké problémy. Zub ma nebolel, ale cítil som tam ostrú hranu, ako keď ti vypadne blomba.

     Bol som v Brne a nedokázal som pochopiť, že moja zubárka zo Slovenska tu má ambulanciu. Ale vedel som presne kde, tak som sa k nej vybral, že aj pokecáme, keď práve nebudem mať vŕtačku v ústach. Tiež niekedy trápna debata. Ona sa ma niečo opýta, a ja môžem iba hm-kať, alebo za e-e-kať. A keď mi povie: "Vypláchni!", tak vtedy môžem povedať pár nesúvislých slov.

     Zašiel som do pivnice pre motorku, ale bola zaprášená, mala spustené pneumatiky a možno aj vybitú batériu. Rozhodol som sa, že pôjdem pešo, však je to len kilometer po slnkom vyhriatej ulici.

     Vyšiel som na ulicu, nikdy som na tej ulici nebol, ale vedel som presne kde mám ísť. Buď prežívam deja vu, alebo ma vedie nejaká nadprirodzená sila, o ktorej nič neviem. Je to taký pocit, že ti je odrazu všetko jasné, vieš kde máš ísť, vieš čo máš robiť. Mal som sandále naboso, tričko a trištvrťové rifle. Keby som mal dlhé vlasy, do zadného vrecka by som si dal hrebeň, ale mám ich kratúčko zastrihnuté, tak som tam dal peňaženku.

     V robote mám tichú kanceláriu. Hudbu si už nepúšťam, rádio ma rozčuluje, mám tam úplné ticho, len klopkanie klávesnice a šum ventilátorov v PC tam počuť. Sedím tam sám, návštevy mám zriedka, lebo je to na kraji mesta. Preto vyhľadávam ruch, veselo. Občas potrebujem počuť šum davu, tlačenicu v obchode, spev pouličných umelcov, výkriky kamelotov, hukot električiek idúcich po koľajniciach, klaksóny nervóznych šoférov, šum mesta. Na ulici rušno, električky, autá, na chodníku plno ľudí. A teraz som tu, uprostred davu ľudí idúcich náhlivo po chodníku.

      Najprv som sa len oprel o niekoho zľava, potom zprava, tlačenica pred prechodom pre chodcov. Odrazu som zacítil, ako ma niekto chytil za ruku. Nebolo to náhodné, bol to pevný, cielený stisk nejakej ruky. Bola to malá rúčka, horúca, ale pevná. Pozrel som sa vpravo, za ruku ma držalo dievčatko, asi päťročné. Mamka ho niesla na rukách, bola drobučká, lebo ináč by ho neuniesla. Prečo ma chytila za ruku? Nechápal som. Asi si ma s niekym splietla. Raz ma chytil jeden chlapec za ruku v hypermarkete, lebo si ma splietol s otcom. Keď sa na mňa pozrel, vytrhol ruku, skoro sa rozplakal a rýchlo utiekol za svojim otcom. Bolo to komické, milé. Dievča malo letné šatičky, ružové, biele ponožky, obité kolienka a copíky. Pozerala sa kdesi rovno a jej oči neskákali, neprenášala zrak po jednotlivých predmetoch, ľuďoch, dívala sa stále jedným smerom - bola slepá. Stále ma držala za ruku, už som vedel že to nie je náhoda, ale zámer.

     "Tatínku, ty hezky voníš...", povedala mi a otočila sa trochu tvárou smerom ku mne. Nedívala sa mi do očí, len niekde tým smerom, kde by som mal byť. Ráno som sa oholil a mám takú peknú toaletnú vodu, trochu som voňal, jak manekýn. Neodpovedal som nič, len som hm-kol. Nechcel som sa prezradiť, že to nie som ja, jej otec, bol som aj zvedavý, čo bude ďalej. Pozrel som na mamičku a ona na mňa. Nič sme nevraveli, ale v jej pohľade som čítal prosbu, aby som ešte chvíľu to divadlo hral. Akoby mi chcela povedať:
"Doprajte tomu dieťaťu chvíľu šťastia, neberte jej ilúzie..."
Bolo to trochu komické, ale zároveň smutné, dojímave.

     Mamička bola pekná, v strednom veku, tmavé vlasy, pekne upravená, nenalíčená, plnšej postavy, veľmi pekná, až vo mne hrklo. Mala letné šatky z ľahkého materiálu a drobulinkými nezábudkami. Na okrajoch jemná čipka. Išli s dievčatkom bohvie kde, možno do obchodu, na chlieb a maslo, možno k lekárovi, možno na vlak, neviem, neviem kam... Na jej tvári sa dal čítať príbeh. Bolo na nej vidno, že prežila šťastné chvíle, lebo kútiky úst sa jej stáčali hore, a v očiach mala iskru, ale okolo očí mala vrásky, ktoré vraveli, že zažila aj ťažké a zlé chvíle, nakoniec asi ako väčšina ľudí. Všetci prežívame radosti aj starosti.

     A kde je vlastne moravský taťka? Začalo mi to vŕtať hlavou. Existuje vôbec? Je tu niekde blízko, a len sa obzrel za nejakou sexi babou a zaostal? Počkaj bude sranda, keď sa tu zjaví a vrazí mi jednu po papuli. Aj som sa zľakol, a chcel som si ruku uvoľniť zo stisku dievčatka, ale ona nepustila, stisla ma ešte silnejšie. V tom stisku som cítil túžbu, cit, zvedavosť, tak som držal ďalej.

     A čo keď taťka neexistuje. Čo keď ich nechal, alebo zomrel, prešlo ho auto? Mal na stavbe úraz?  Bodol ho niekto do chrbta? Spadol na motorke pod kamión? Alebo sa na nich vykašlal? Kde je? Kde je jej otec? Teraz som nevedel. Myslí si to dievčatko že som jej otec, alebo vie že som cudzí chlap, a som len imaginárny otec, otec v jej predstavách, a hráme všetci traja komické divadlo?

     Usmial som sa na mamičku, a ona môj úsmev rozpačito opätovala. V očiach mala ospravedlnenie, smútok, aj radosť zároveň, akoby mi chcela poďakovať. Rozmýšľal som či nadviazať rozhovor, ale nechcel som rušiť čaro tejto chvíle. Začal som si uvedomovať, že nielen oni dve z toho majú zážitok, ale aj ja. V hlave mi začali víriť myšlienky: Kde je moja manželka? Kde je moja dcéra? Prečo som sa neoženil? Prečo som nesplodil dcéru? Dnes by som ju nosil na rukách, hladkal by som ju po vlasoch, bozkával na líce a držal za ruku. Držal by som vlastnú dcéru za ruku, ako teraz držím toto slepé dievčatko. Môj život je prázdny, chodím do roboty, vozím sa na motorke, pijem pivo, chodím k moru, sem-tam zbalím nejakú pipku na jednu noc, zahrám si biliárd, polyžujem, bicyklujem - ale sám. Večer si líham sám. Keď som chorý, nikto mi neuvarí čaj, nikto mi neutrie pot z čela. Keď mám problém, nikto mi neporadí, nikto ma nevypočuje, a keď mám radosť, nikto sa neteší spolu so mnou, moje úspechy idú do prázdna, samota, samota, samota, samota, toto je moja samota, a prázdno...

     Asi vyhľadám svoju dávnu lásku, a ak ešte nie je vydatá, pokúsim sa obnoviť zašlé city. Prečo sme sa vlastne rozišli? Už ani neviem. Asi to bola nejaká blbosť, ja som bol frajer, pyšný mladík, ona bola hrdá dáma... Aj keď sme sa mali veľmi radi, rozišli sme sa, lebo sme nevedeli prekonať svoju pýchu, ani ja, ani ona. Začnem  od seba. Prídem za ňou, ospravedlním sa jej, pozvem ju na kávu, pokecáme,... možno ešte preskočí iskra.

     Išli sme takto hodný kus po chodníku spolu. Slepé dievčatko ma držalo za ruku, nič nevravela, nechcela to pokaziť. Mamička sa občas ukradomky na mňa pozrela, a ja som blúdil myšlienkami po svojich starých láskach, po svojom premrhanom živote.

     Ambulancia mojej zubárky bola tu, zrazu som znervóznel, zneistel. Vyslobodil som si ruku zo zovretia dievčatka, usmial sa na mamičku:
"Dovidenia, dievčatá, prajem Vám pekný deň."
"Nashledanou pane, a děkuji."
"Nazdar tatínku, přijď už domů..."
Zabočil som do budovy a viac som ich nevidel.

     Zubárka mala na dverách napísané, že ambulancia sa presťahovala na adresu tam a tam... ani si už nepamätám, že kde... A navyše bola nedeľa, dnes trochu nevšedný, sviatočný deň. Jak to, že je dnes nedeľa, čo mi preskakuje? Šiel som domov, v hlave mi vírili myšlienky, bol to silný zážitok, ani si nepamätám, ako som sa dostal domov. Vybral som motorku, batériu som dal pod nabíjačku, dofúkal pneumatiky na správny tlak, zo sedadla som zmietol myšacie hovienka, celú som ju vyleštil a pomocou štartovacích káblov napojených na autobatériu som ju naštartoval. Najprv kašľala, valil sa z nej hustý dym, mala nepravidelný chod, ale keď sa spálili všetky usadeniny, jej chod sa ustálil, prestala dymiť, znížil som otáčky, termostat zopol ventilátor na chladiči. Bola pripravená na prvú jarnú jazdu.

     Myšlienky sa mi stále vracali za slepým dievčatkom a jej mamičkou. Odrazu som si uvedomil, že nepôjdem za svojou starou láskou, ale že chcem slepé dievčatko a jej mamičku. Obe boli krásne. Už viem čo chcem, chcem držať za ruku slepé dievčatko. chcem ju nosiť na rukách, rozprávať jej rozprávky, príbehy, chcem sa o ňu starať, byť jej otcom. A chcem jej krásnu mamičku. Chcem ich obe chrániť, chcem s nimi žiť, asi som sa zaľúbil, do oboch. Nájdem ich, musím ich nájsť... Ale neviem o nich nič, ani meno, ani odkiaľ sú, kam išli, ani stopy. Len ich tváre... Prečo som sa neopýtal aspoň niečo?


     Mesiac som chodil po Brne, na motorke, pešo, električkou. Všade som ich hľadal, dokonca som sa niektorých ľudí aj pýtal, či nepoznajú slepé dievčatko také a také,...

     Nič,... Už som ich nikdy nevidel... a ostal mi zase len prázdny život bez stisku detskej rúčky...
« Last Edit: 06. Február 2017, 20:20:14 pm od maguma »

JURIPKO

  • Príspevkov: 913
  • Motorečkár
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #14 : 06. Február 2017, 12:36:21 pm »
No ništ ešte dobre nevidím po prvej nočnej  :o Na Bopsíkove Poviedky zoberjem dovolenku a prečítam :hugg:  :banan:

theo

  • Cestovateľ
  • Príspevkov: 6026
  • GTX dekhabelizátor bazilikomer preCRÚKač
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #15 : 06. Február 2017, 12:54:35 pm »
kks Bopsík, no paráda  [good] a nehanbím sa to povedať - aj slza :'( mi kua vybehla z pravého oka a aj z ľavého sa začala tlačiť von.  [good] :ayco: :cat:
M1 ZSL PJ WD40+ 3Bečiár

Bopsik

  • Príspevkov: 2077
  • Srandičky, srandičky...
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #16 : 06. Február 2017, 16:27:47 pm »
Budem musieť začať písať Humoresky ja Tóno Dvořák, bo plačete... poniektorí...

maguma

  • Administrator
  • Príspevkov: 2402
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #17 : 06. Február 2017, 17:16:09 pm »
Bopsik, objednávame si 1 až viac kúskov literárnej tvorby ladenej do komična z dôvodu ukončenia užialenej atmosféry v kmeni, už tu chýba len Přenosilka a jej Roň slzy :'( :'( :'( :'(

My chceme aj humor :)) :)) :)) :)) :)) :)) :)) :)) :)) :))

theo

  • Cestovateľ
  • Príspevkov: 6026
  • GTX dekhabelizátor bazilikomer preCRÚKač
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #18 : 06. Február 2017, 18:08:46 pm »
Ano, ceme humoj, už neceme pakať... :)
M1 ZSL PJ WD40+ 3Bečiár

Bopsik

  • Príspevkov: 2077
  • Srandičky, srandičky...
    • Offline
Re: BOPSIKOVE POVIEDKY
« odpoveď #19 : 07. Február 2017, 9:02:54 am »
Ešte jedna je pripravená, ale nie je bars veselá, tak neviem...
...zas to tu nechcem zasierať ujovinami... :hugg: